Vítam Vás na mojej stránke, ktorá je venovaná literatúre a mojej rodine.
Teraz, keď som sa rozhodla otvoriť si na internete vlastnú webovú stránku, mám už 83 rokov. Narodila som sa na Ukrajine v miešanom manželstve (otec Slovák, zajatec v prvej svetovej vojne na Ukrajine, mama Ukrajinka). S rodičmi sme sa presťahovali na Slovensko v roku 1931. Vtedy som mala tri a pol roka. Vyrastala som v Nitrianskej Blatnici, kde som úspešne ukončila 8 tried ľudovej školy a už od štrnástich rokov som sa musela živiť ako pomocnica v nemocničnej kuchyni v Piešťanoch, neskôr v Bratislave. Po čase ma preradili do administratívy, kde som sa naučila a zdokonalila v účtovníctve. Túto prácu som vykonávala aj potom, keď som sa vydala do Trenčianskych Teplíc.
NOVINKY :
S hlbokým zármutkom oznamujeme, že dňa 22. januára 2017 nás vo veku 88 rokov navždy opustila Katarína Hudecová. Smútočná rozlúčka sa uskutoční v piatok 27. januára 2017 o 14,00 hod. v Dome smútku na novom cintoríne v Trenčianskych Tepliciach.
posledná 32. knižka Kataríny Hudecovej - ZA BODKOU
V NAŠEJ MOCI
Strom neobmieňa prapôvodné listy.
Kto videl vodu hore kopcom tiecť?
Ak sa svet mení, človek je ten istý,
čoho sa zmocnil, nevládze sa zriecť.
Skôr pochybuje o všetkom, v čo verí,
vie, že nič nové nie je pod slnkom,
len ak na starom zaplátané diery,
čo človek stvoril, je len doplnkom.
Je od pravekov svet vtákov a plazov,
nad svetom láska je, aj Boží hnev.
Možno byť svetu úžitkom, aj skazou.
Svet je aj chrám, aj Augiášov chliev.
HLAS
Toľko vnemov
na svete je bez ceny,
pripletie sa
faktor vše i nechcený,
ako túžba
po sláve či po zlate...
Ak nie zraku,
sluchu nech je dopriate,
nech sa rozum
srdcu ani nediví,
že chce počuť hlas,
čo preň je liečivý.
Vyhladnuté vysmädnuté
k večeru,
prijalo by
trochu nehy z éteru.
Má si skúsiť zašpásovať s mobilom,
aby sa mu
ozval aspoň omylom?
ZA BODKOU
Môj spoluautor bodku dal za básňou,
čím presmeroval tvorivý nával snov.
Bodka za vetou. A čo je za bodkou?
Duša v pokoji je mojou lahôdkou,
srdce zamknuté v trinástej komnate,
slnko v oblakoch spí ako vo vate,
knižky v knižniciach, jediné klenoty
vziať si nemienim do večnej temnoty,
bárs už svieti mi semafor večnosti.
Už len spomienok čas nech ma oprostí!
Termín neurčím, je na to dosť chytrý,
nech si rozmyslí. Čas má aj bodky tri...
31. knižka Kataríny Hudecovej má názov PRELETY MYŠLIENOK
NAŠA IDENTITA
Kultúrne (v jednom vreci)
chceme mať,
jesť, piť, spať...
Hodinky máme všetci
- nikto z nás nemá čas.
DOBOVÝ TREND
Keď sa nám v rodine citovo prichladí,
čítame klasikov, hľadáme príklady...
S priateľstvom človeka kdekto už neráta,
radšej sa spoľahne na lásku zvieraťa.
Nič nie je nemožné, ak ide o psíka
- z búdy ho prenesie do lona kočíka!
Na svet prišla 30.knižka pod názvom: ŠTAFETOVÝ KOLÍK
Odkaz
V rozprávke zlatú niť upriadlo vretienko.
Tak, ako do stromu košatie semienko,
litera s literou dorastá do básne.
V trojlístku, vyčariac rozprávku o krásne,
v ozvenách ľúbezných antických pastorál,
trubadúr vietor ho po nociach k nám dovial.
Nik toľko tajomstiev nepozná ako noc.
Básnik si správny čas zoberie na pomoc,
za svedka vezme si odvekú hvezdárku
- múzu a pod vankúš sonety Petrarcu.
Ani sám netuší, čo je to za silu,
ktorá ho vynesie do veže z daktylu
- a báseň ako zvon hlaholí odrazu srdcu,
čo rozumie tajnému odkazu.
Katarína Hudecová vydala svoju 29.knižku s názvom POL SLNKA
V čajovni
Na stene známy obraz od Vermeera
a na poličkách vkusné šáločky,
stôl privítal nás akoby len včera,
neobsadený (možno náročky).
Kým čašník je už trochu viac plechavý,
aj na pulte je iný kalendár
a spln sa medzi chmárami neplaví,
v kozube zato náhle zjasnel žiar.
Sneh s mrazom zostal vržďať za dverami
cesta späť iste bude zaviata,
nie je to zima, ktorá trasie nami,
skôr vyzlieka nás teplo z kabáta.
Yesterday práve dospieval John Lennon,
v tej atmosfére ako pred rokmi
minulosť zas nás oslovila menom,
pripomenúc nám dlhy s úrokmi.
Pod večne vecnou témou na tanieri
ako dvom kockám cukru do čaju
útulný kút nám čajom zahrial pery,
len očiam doprial, nech sa bozkajú.
Čas v čajovni zas pre nás trochu postál,
priateľská krátka chvíľa pochabá.
Hraničný kameň srdca odtiaľ-potiaľ
nájdeme, keď nás život oziaba.
Kvety múz
(báseň príležitostná)
...a vlastne, vieme my, kde kvitnú kvety múz?
A či ich vášnivých hľadačov poznáme?
Možno aj takí sú, čo prešli sveta kus...
Vrátiac sa do vlasti užasli v omame -
našli tie kvety múz v úrodnej záhrade,
len čo sa ocitli v dedičných dolinách.
Otázku prirovnať možno len k záhade,
odpoveď na ňu má vo vlnách modrý Váh:
najkrajšie kvety múz rastú nám na dohľad,
rodostrom svoj talent ukryl si pod kôru,
maľovať rodný kraj možno vie aj tvoj brat
niekto svoj záujem zasvätil folklóru,
iný nám výtvory básnika tlmočí,
architekt v stavebnom umení vyniká,
muzikant vznesie nás do výšok z hlbočín,
športovec víťazí podceniac riziká.
Niekto sa venuje národnej osvete
a niekto stará sa o zdravie človeka,
génius krajan nás preslávi vo svete,
niekto nás obúva a niekto oblieka...
Je preto na mieste všimnúť si nevšednosť,
snahu a odvahu pre druhých pracovať,
najmä keď práve tej vo svete nie je dosť.
Je šťastím človeka, keď iným má čo dať.
Jedinec, ktorý z nás v čomkoľvek vyniká,
každý je kvetom múz, ktorý sa rozdáva,
pri cestách života má význam míľnika.
Kvetom múz náleží aj dnešná oslava.
Postavené na hlavu
Pod taktovkou súčasného primáša
pakultúra do života prináša
nevďačnosť, falošnosť, zradu;
poctivosť živorí vzadu.
Sladký život
Celebritky, čo nám z výšky
predvádzajú svoje zvršky,
život berú három-fárom,
smotánku si mýlia s cmarom.
To je sila!
Peniaze národy vyšinuli z dráhy,
na drobné rozbili medziľudské vzťahy,
urobili z ľudí živé kalkulačky -
tam, kde mali srdcia, teraz majú vačky.
Opičenie sa
Kde sa vzal - tu sa vzal akýsi Halloween,
s príchodom ktorého zanikli zároveň
prastaré zvyklosti na meno Lucie.
Naša je Lucia! - Halloween cudzí je!
Vzdelanie ako zbraň
Bez vedomostí sme
dobytní a tupí -
zaostalého si kdekto
lacno kúpi.
Povolaní a „vyvolení“
Do občianskej spoločnosti
„vyvolení“ ženú všetky národy -
zakiaľ sami obozretne
zostávajú u Noeho na lodi.
Európania 2015
Už nevedia od dobroty,
čo bi robili -
zdá sa, že im chýba iba
kúkoľ v obilí.
Pochybné príslovie
„Čistému je všetko čisté“.
Napriek tomu nie je isté,
ku komu sa utiekať
a od koho utekať.
Prečo nemáme Hrdosť
Pretože sa držíme
archaickej učebnice:
keď nám niekto facku dá,
nastavíme druhé líce.
Katarína Hudecová vydala svoju 28.knižku s názvom S RÁNOM PRICHÁDZA NÁDEJ, ktorá obsahuje 42 básní. Pre svoju webovú stránku vybrala z lyrických aj epických básní nasledovné :
Nosná myšlienka
Neviem, či nestojí to aj v Písme,
že iba zásluhou minulosti,
z milosti času dnes tu aj my sme,
navzdory tým, ktorí pália mosty.
Nevzdávajme sa múdrosti predkov.
Zo strachu o vás ako aj o mňa,
v dedičstve po nich vážme si svedkov.
Lebo hlúposť je všadeprítomná.
S ránom prichádza nádej
Vždy, keď mi námety
vypadnú z pamäti,
keď hľadám zo spánku
stratenú topánku,
aj keď si pomýlim
niekoho s môj milým,
aj keď ma svet bolí
bez tých, čo len boli,
keď oknom po mne viac
neškúli polmesiac,
keď už aj poludnie
ku mne je obludné
a keď aj podvečer
nezmýšľa o mne fér,
keď ma noc doráňa -
vždy počkám do rána.
Ráno je žiadaný
môj obklad na rany.
Bez korupcie
Aj dlhý život je nesmierne krátky,
kdekto sa chce dožiť deväťdesiatky,
v šuplíkoch zázračné fetiše množí,
na rôzne extrakty čo vynaloží! -
Kdejaký šarlatán klientom poradí,
ako byť zubatej posledným v poradí,
ako smrť dobehnúť, keď s nami zakníše.
Len ona jediná neberie bakšiše!
Snívanie
Ako dážď na priečelí domu kresbu
zmýval čas, Sapfó, z tvojich Piesní z Lesbu -
zostalo už len strastiplné málo.
Reštaurátorom asi za to stálo,
z rumovísk dvíhať hradiská a chrámy,
kým tvoje verše pustli stáročiami
a nenašiel sa žiadny veršotepec,
akým bol Homér, ktorý ako slepec
Iliadu a Odyseu vzkriesil
(boh lásky nikdy nebol bohom presíl).
Z pozostalosti toľko skvostov chýba! -
navôkol more mlčí ako ryba.
Iba ja, vo sne, naprieč Gréckom bádam,
stratené slová Piesní z Lesbu hľadám.
Múzy nemajú potuchu, že ja tam
diery do tvojej poézie plátam.
Náš domov
Už polstoročie stáť na rázcestí!
A koľko z nás sa do teba zmestí!
A každý z nás ti hovorí: domov.
Navôkol živé kulisy stromov,
nad tebou nebo s klenotom slnka,
do ticha riečka Teplička žblnká,
z obidvoch strán ťa objíma hora.
Aj večernica, aj ranná zora
do našich okien z oblohy svieti,
nablízku krásne Považie je ti.
Poskytuješ mi priestor, kde bývam,
kde žijem život a sníčky snívam,
tam, kde sa moja rodina zbieha
a kde ju víta láska a neha,
tam, kde priateľom otváram dvere,
kde mier je doma v najvyššej miere.
Čas plynie ako vo Váhu voda,
v prísloví chodí s osohom škoda —
aj v tebe, dom náš, zákony platia,
aj vzácne skvosty časom sa stratia...
Už nepotrafí sem dvoje očí,
dvoje nôh prah tvoj už neprekročí.
O tichu potichu
Ticho sa potichu rozpráva,
ticho nám všeličo tají,
ak informácie rozdáva,
tak iba ak v inotaji.
Nemáme potuchy o tichu,
nezaťažujúc si mysle,
skôr zamlčíme z ostychu
to, že sme v podstate sysle.
Ze ľudia ľuďmi sú? (Horkýže!) -
sami si o sebe myslia,
konzum a znášanie do skrýše -
taká je povaha syslia.
Ale kto ticho vie zobraziť?
Dovoliť mamelukom,
aby mu pritiahli povrazy
lynčujúc ticho hlukom?!
A zatiaľ ticho je nevinné,
neublíži ani muche.
Trochu tým rámusom šetrime! -
ticho je nie nemé, hluché.
Tak nech svet zádrapky nehľadá!
Ak ticho raz prehovorí,
stíchneme naveky, beda nám!
Ticho viac nik nepokorí.
Spod čerešne
Prázdny dom, stôl - a tradičné hriate
po rokoch našiel si nenaliate.
Chodíš a hľadáš za kútom v kúte
prežité detstvo, tu zabudnuté,
pred domom iba čerešňa známa.
Raz si z nej spadol a nohu zlámal,
už ani nevieš, ktorá to bola.
Ikonu otec dal do kostola,
že nezostal si kalikou vtedy
(na rodičovskom nebolo biedy).
Posledný nie a nie ani prvý
počúvajúc hlas vandráckej krvi
opustiac svojich, svetom si ta šiel,
len ty vieš, čo si stratil, čo našiel,
ľahtikársky si krížom-kráž zblíňal,
užíval si si, dedičstvo míňal...
Dnes, ešteže tá čerešňa rodí! -
na ktorej vrabce mávajú hody.
Kto z krajanov ťa hladného vidí,
ako ja veru ti nezávidí
prehajdákanú otcovu roľu.
Nič nie je tvoje. Z čerešne dolu!
Fotografia mojej pravnučky Ninky prebudila vo mne v posledných mesiacoch už driemajúcu tvorivosť. Bleskovo vznikla báseň na tú istú tému, ktorá potichu rozmotávala klbko myšlienok, litier a slovných zoskupení do ďalších veršov. Čo s nimi, ak nie uložiť ich do pokladničiek v podobe nových knižiek, do ktorých svojim čitateľom nechávam nazrieť.
Keď pri príležitosti osláv osemdesiatich piatich rokov môjho života niektorí priatelia a priaznivci sa podujali zároveň usporiadať prezentáciu mojej 23. knižky TRETÍM OKOM, v zmysle frázy „dosť bolo rozkoše“ vnútorne som bola rozhodnutá svoju tvorivú flintu hodiť do žita. Možno mimoriadne horúce leto zavinilo, že žito priskoro pokosili a moja tvorivosť akoby naschvál znovu rozbujnela. Tentoraz ďalšiu, 24. knižku dotvoril jeden z najbližších príbuzných zeleňou prekypujúcimi obrázkami z prírody, viac-menej v symbióze s textovým jej vnútrom. Zelená farba vždy ma vedela dobíjať energiou. Tak vznikla táto básnická zbierka na obale s titulom
V ZÁVETRÍ podľa básne, ktorú považujem za jej nosný pilier.
V ZÁVETRÍ
Kde bolo, tam bolo – a ešte stále je!
Aj keď už opŕchli lipové aleje,
slniečko ešte sa cez mraky prediera,
a ráno vždy býva múdrejšie večera.
Nečudo, že teraz, po rokoch veterných
(vietor vždy kaluže preskočiť vedel v nich),
už mi len zostáva hviezdičky spočítať –
a tých je!!! Našťastie, na to mám počítač.
Doňho si tak, ako notová osnova,
básne aj poviedky chodili po slová.
Keď už čas vypustil z pamäti podenky,
zostal mi trezorom pre vzácne spomienky.
Nad riekou života, ústiacou do mora,
dnes už skôr spoločnosť robí mi pokora,
zajedno so mnou je v mlčiacom závetrí –
želania pre zlatú rybku tiež mám len tri:
KRÁSA nech rozsýpa kvietočky po lúke,
MÚDROSŤ nech radkyňou bude mi poruke,
DOBRO nech raz navždy zvíťazí nad zlobou.
Tak, ako každý je pôvodnou nádobou,
denne chcem len čistým vínom ju naplniť,
a svoje myšlienky nechať priasť pevnú niť!
Tak, ako pre všetkých hodiny na veži,
čas žitia v pokoji nech ľuďom náleží,
ako to majster slov privlastnil rozprávkam –
rozprávky na cestách vždy vedia odkiaľ, kam.
V ich stopách túžim ísť, len čo ich zavetrím.
Rozprávky životu vždy boli závetrím.
Spisovateľlka, textárka a poetka Katarína Hudecová dňa 17.apríla 2013 oslávila svoje osemdesiate piate narodeniny. Mestská knižnica v Trenčianskych Tepliciach a Literárny klub IFIGÉNIA pri Mestskej knižnici pripravili zaujímavú výstavu o jej živote a literárnej tvorbe, ktorej vernisáž za účasti občanov a jej priateľov otvoril primátor mesta, PhDr Štefan Škultéty.
Uvedenie knižky KADEČO
Nudiac sa za dlhých zimných večerov žiadalo sa mi nejako vykompenzovať dotieravý smútok staroby a ukázať dlhý nos depresii, číhajúcej spoza olovených mračien krátkych dní. Moja priateľka, výtvarníčka Anička Bajzíková Hladká,
ilustrátorka mojej predchádzajúcej básnickej zbierky Nebobelásky usporiadala ďalšiu výstavu nových obrazov rôznych klaunovských tvárí a pozvala ma na ňu.
Inšpirovaná jej nápadom, pri svojich 48. narodeninách (čísla čítajte sprava doľava), povymetala som kúty svojej literárnej komory a čudovala som sa, koľko materiálu som nazhŕňala, čo doteraz neuzrel svetlo čitateľského sveta. Kadečo, piate cez deviate staršieho i novšieho dáta mi poslúžilo na upečenie ďalšej knižky. Ako v Čapkovej poviedke, keď sa mačička so psíkom dali do pečenia torty. Ingriedencie všetkých chutí, suché s mokrým až po horčicu a štipľavú papriku, ba i tú povestnú kosť som šmarila do počítačového pekáča, povediac sama pre seba: ...ak zhorí na mojom pekáči, / nech mi to čitateľ prepáči! Na ilustráciách knižky všetky tváre klaunov pre istotu vopred plačú, aj sa smejú – čitateľ sa k nim môže, aj nemusí pripojiť. Než sa rozhodne KADEČO si obstarať, ponúkam aspoň úlomky z „diela“.
Katarína Hudecová
ABSURDNÝ PORADCA
Otázka: Kúpila som si šijací stroj – pri štepovaní mi preskakuje ihla.
Odpoveď: Odstráňte mäkčeň,ihla Vám bude stepovať.
*
Otázka: Pri chôdzi mi vŕzga v kĺbe, čo s tým?
Odpoveď: Odporúčam na kocku cukru pár kvapiek bicyklového oleja.
*
Otázka: Politici často kadečo nemôžu ani potvrdiť, ani vyvrátiť. Ako na to?
Odpoveď: Odporúčam strčiť dva prsty do hrdla.
*
Otázka: Vysvetlite mi, prosím, pojem slova „parabola“?
Odpoveď: To slovo znamená, že para bola, ale nahradila ju elektrina.
LOGIKA DIALÓGU
KRÁTKA HÁDKA
„Kedysi si ma oslovoval
moja púpavienka.“
„Vtedy som ešte nebol
alergický na peľ!“
„A bozkával si ma, keď
som ti uväzovala kravatu.“
„Tiež som nevedel,
že je to slučka.“
SPOZA STENY
Suseda sa so susedom škriepi:
„Len si zdravie ničíš, Jano, nepi!“
„Doktor vraví, keď na JISke ležím,
že mám dodržiavať pitný reži!“
PREKLEPOGRAMY
Stále nám nad hlavou visí Damoklov moč.
*
Neplatičom vypli elektrický prd.
*
Počala som, nie som hluchá.
*
Každý je koláčom svojho šťastia.
*
Sedliacky rozum, to je voda, čo nás drží nad vedou.
HAIKU
Z KATECHIZMU
Po prvej facke
nastaviť druhé líce? –
iba ak bozku!
Druhé rozšírené vydanie rok 2011.
Z LÁNSKYCH SNEHOV
Poviedky a básne
KRÉDO
Do samej smrti
pre druhých pracovať
na sebe.
Autorka nám dovoľuje nazrieť do krajiny jej detstva s odstupom času. Necháva nám vybrať si, stotožniť sa, možno aj pousmiať, poronávať, ale aj snívať... Z tých mnohých krásnych chvíľ vybrala pre nás práve čas vianočný - možno pre tú symbolickú čistotu ducha, ktorú evokujú vari vo všetkých nás biele Vianoce. Tomuto dielku chcela dať názov Knižka plná snehu. Na pozadí takejto kulisy nám približuje život na dedine s epizódnymi postavičkami, možno niekedy bizarnými, rozvíja ich príbehy, vyberá z nich hrozienka dobroty a lásky, je zhovievavá k ich nedostatkom, rámcuje ich krásnou dedinskou prírodou...
Uvedenie do života knižky Za bodkou
