Jdi na obsah Jdi na menu
 


Čachtické dozvuky

6. 6. 2008
ČACHTICKÉ DOZVUKY

    Keď náš vnuk Juraj bol ešte len štvorročným Jurkom, splnili sme mu jedno  z mnohých želaní:
    Z rozprávok najradšej počúval povesti o hradoch a zámkoch, rád navštevoval  múzeá, rázovité dedinky, skanzeny a vôbec, všetko,  čo zaváňalo históriou alebo  niečím tajomným. Tentoraz sme mu sľúbili, že ho odvezieme na zrúcaniny Čachtického hradu, o ktorom už kadečo vedel z ústneho podania. Výlet sme začali návštevou  blízkeho Bradla, aby sme mu porozprávali Odyseu Milana Rastislava Štefánika a príbeh jeho dosiaľ záhadnej smrti, ako aj význam jeho osobnosti v slovenskom národe.
    Cestou späť, vo Višňovom sme vystúpili z auta priam pod vysokým skaliskom, na ktorom sa v slnku beleli ruiny Čachtického hradu. Pre Jurka to bol  ôsmy div sveta. So zaklonenou hlavou hľadel do výšky na tie torzá múrov, nie a nie ho odtrhnúť z miesta. V jeho detskej mysli iste prebiehali najfantastickejšie predstavy.  „Poď už, aby si sa mohol pozrieť aj z opačnej strany,  z hradiska do dediny v krásnom údolí.“
    Na, vtedy ešte prístupné zrúcaniny zarovno s nami  mašíroval ako naozajstný turista. Bol to preňho zážitok najmenej na niekoľko dní – chodiť po dlažbách a hradbách, po ktorých kráčala história. Pokúšal sa načúvať ozvenám hlasov, ktoré kedysi zaznamenali  dnes  už len rumoviská hradných múrov.
          Slniečko ešte stálo vysoko, vedeli sme však, že ak sa chceme zastaviť aj v čachtickom múzeu, musíme sa odpútať a opustiť bývalé komnaty Alžbety Báthoryovej.
    V múzeu sa nás po krátkom čase nazbieralo toľko, aby jeho správca mohol prítomným vyrozprávať Čachtický príbeh a ukázať nám zobrazenia rôznych situácií a tiež  muzeálne exponáty ako svedkov práve počúvaného.
    Cestou späť sme zdolávali záľahy otázok, v odpovediach sme dopĺňali dopodrobna všetko, čo Jurko chcel počuť (mnohé sme si aj povymýšľali, ak sme nechceli v jeho očiach zostať ako nevedomci).
    O niekoľko dní  v detskej izbe, susediacej s kuchyňou, si Jurko z lega znovu staval svoje obľúbené hrady. Vedel sa zahrať aj sám a hrou býval taký zaujatý, že niekedy ani na moje  oslovenia nereagoval.
    Pri varení obeda mi bolo potrebné pristaviť si stoličku a vyskočiť po niečo
na najvyššiu poličku špajzovej skrinky. Keď som zoskakovala zo stoličky, hrozne ma pichlo v ľavom kĺbe, až som od bolesti skríkla a potom, chodiac, som stále vzdychala a jajkala. Nezaevidovala som, že by si Jurko bol niečoho všimol, ďalej sa pokojne hral.
    Až sa zrazu srdcervúco rozplakal: „Jurko, čo ti je?, čo sa ti stalo, pre Boha?! Prečo plačeš?“
Ale on ďalej len plakal, kým som naliehaním z neho nevypáčila príčinu takého nariekania. Medzi fikaním a utieraním sĺz do rukáva som počula:     „Babka..., ja nechcem..., aby si bola stará..., nechcem..., nechcem, aby si zomrela. Kúp sa v krvi... ako tá Alžbeta..., aby si bola stále mladá...
     Jeho rozcitlivením som bola náramne prekvapená, nevedela som, či sa mám smiať či plakať. Vzala som ho do náručia a čičíkala som ho ako bábätko. Musela som ho uistiť, že  sa zomierať  ešte  vôbec nechystám a dnes už by nikto ani neveril na omladzovacie kúry kúpaním sa v krvi. A keby aj, zarezal by na ten účel sliepku a mal by dvojaký úžitok – ešte aj dobrú slepačiu polievku“ - odpútavala som ho od pôvodných myšlienok.
    Môj vnuk dávno vyrástol z detských topánočiek, ale v mojom zažltnutom denníku je takýto autentický príbeh zaznamenaný a je dôkazom vyprchanej, nezištnej obapolnej lásky. Ale, keď si niekedy otvorím denník na tej strane, napriek všetkému, spomienka na to mi vždy preteplí chladnúce dni jesene.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář