Jdi na obsah Jdi na menu
 


Poviedka: Služobné tajomstvá

23. 12. 2006
 

 

SLUŽOBNÉ TAJOMSTVÁ: 

 

  T E K L A

 

 Ešte v službe "Pod emblémom konzulátu" dostala Oľga za úlohu kvôli protipožiarnym opatreniam vypratať povalu domu. Medzi ostatným haraburdím, za hradou krovu objavila staré závesy na okná. Boli veľmi zaprášené, ale neporušené. Napadlo jej, či by sa nedali nejako použiť u nich doma. Vyprášila ich, a na svetlo božie vystúpila výrazná, morská zelená farba, presne taká, aká sa jej vždy veľmi páčila. Poprosila teda starú paniu, aby jej dovolila zobrať si ich. Počas krátkeho pobytu u rodičov ich vyprala a vyžehlila. Objavila vzácny materiál, z lícnej strany ako žoržet a z opačnej ako satén. Mama jej z nich ušila, v tom čase módne, až po členky dlhé šaty, ozdobené čiernou zamatkou. Tie závesy v šere povaly jej azda pričaroval nejaký škriatok, aby aj ona mala konečne nové šaty. Nik okrem rodiny nemohol tušiť, ako prišla k takému materiálu. Látok bol všeobecný nedostatok, navyše na prídel. Dlho sa v nich zvŕtala pred zrkadlom. Bola so sebou náramne spokojná. Na nohách čierne semišové „italky“ s vysokými opätkami, kvôli ktorým od tretej ráno stála vo fronte pred „malým Baťom.“ Už vtedy sa cítila ako hrdinka z románu, hoci ešte netušila, že po rokoch sa dočíta o istej Skarlet O´ Harovej, ktorú tiež povojnové okolnosti donútili nechať si ušiť šaty zo zelených záclon. Originalita Oľginho nápadu sa tým síce poprela, ale vtedy mala zo šiat neopísateľnú radosť.

 Takto vyobliekaná, mesiac po svojich dvadsiatych narodeninách, predstavila sa na osobnom oddelení nemocnice. Ako na začiatku jej slúžkovskej kariéry, prijali ju do kuchyne - k zaváraniu ovocia a zeleniny. Nastúpila pätnásteho mája – v úžasne krásny deň. Na novom mieste bola jej predstavenou rehoľná sestra Ernesta. Mladá, veselá a na všetko zvedavá - podrobne ju vyspovedala. Prezradila jej, že na osobnom oddelení urobila dobrý dojem svojím vzhľadom a spôsobom vyjadrovania sa. Vraj do kuchyne je jej škoda. Napriek tomu tam zostala.

 Prácu teda mala, ale ubytovanie nie. Ako vždy, aj teraz jej pomohla sestra, ktorá sa už chystala odísť z mesta, pretože sa mala vydávať. Poznala sa však s manželkou domovníka služobných bytov zamestnancov nemocnice a u nej vybavila pre Oľgu dočasné ubytovanie v jednej z ich dvoch izieb. V tom čase byt obývala sama, Oľgu teda ochotne prichýlila. Jej manžel sa dlhodobo liečil na tuberkulózu v niektorom z tatranských sanatórií. Ich spoločné dve deti zomreli na rovnakú chorobu ako dospelé. Oľga sa to dozvedela od susedky, kým domáca jej vravela, že manžel je v Tatrách na rekreácii.

 Pravdu povediac, zľakla sa. Sama bola chorá, v krátkom čase stratila asi pätnásť kíl a jej organizmus bol značne oslabený. V tom čase nebolo zvláštnosťou ochorieť na tuberkulózu. Antibiotiká boli nedostupné, choroba bola väčšinou nevyliečiteľná. No nedalo sa nič robiť, a tak tam zostala bývať. Dúfala, že sa veci čoskoro vyriešia inak. Aj sa vyriešili.

 Jedného dňa, keď prišla z práce, zistila, že ich je v dome o jedného viac - domáci pán sa vrátil z Tatier. Našla ho však ležať v posteli. Domáca ju k nemu nechcela pustiť. Išla teda do mesta, aby neprekážala. Večer sa vrátila, zaželala obom dobrú noc a ľahla si do postele. Ale myšlienky na chorého pána a strach z možnej nákazy jej nedali spať - bolo zjavné, že jeho stav nie je dobrý. Celú noc kašľal, obaja manželia pobehovali po byte, vzrušene rozprávali za stáleho dávivého kašľa chorého. Takmer videla po izbe lietať mračná bacilov. Strčila si hlavu pod perinu (tam, kde ich možno bolo najviac) a bála sa dýchať. Nakoniec zaspala. Ráno sa zobudila spotená a s bolesťou hlavy. V byte nebolo nikoho. Vošla do kúpeľne, aby sa opláchla studenou vodou, ale pri pohľade do vane sa zhrozila - bolo v nej plno svetločervenej krvi. Vyletela z kúpeľne, schytila svoj objemný kufor a bežala z bytu na dvor a ďalej, na interné oddelenie, aby ju zröntgenovali. Lekár sa čudoval. Keď mu porozprávala svoj zážitok, povedal jej, aby sa tam viac nevracala. Išla hneď na osobné oddelenie a naliehala, aby jej pridelili posteľ v slobodárni. Nemali však žiadnu voľnú. Zľutovala sa nad ňou krajanka Marta zo susednej dediny. Štrnásť nocí spolu spávali na vojenskej železnej posteli, aké po vojne dostali nemocnice z dodávok UNRA. Obe ich rovnako tlačili peľasti a ani jedna sa nevyspala. Až potom, keď ktorási z ďalších dievčat odišla za inou prácou, Oľga konečne dostala vlastnú posteľ. 

 Práca v kuchyni bola dosť náročná, ale veľkou výhodou

nového zamestnania bola dopoludňajšia osemhodinová pracovná smena. To znamenalo, že už o druhej poobede mala voľno, a celý čas až do rána, patril iba jej. Najskôr nevedela, čo s ním, každý deň bol sviatkom. Ešte nikdy sa nemala tak dobre. Nebola zvyknutá zaháľať, tak si kúpila obrázok na vyšívanie - predtlač gobelínu s devou sediacou pod stromom. Ktosi povedal gýč, ale Oľga tak dávno nič nevyšívala...

 Zaujatá ručnou prácou, sedávala na čerstvom vzduchu v parčíku nemocnice a vdychovala vôňu čajových ruží, rozkvitnutých pivónií, a kyprej zeme zatrávnených záhonov. Užívala si prvých dní skutočnej ľudskej slobody. Nevedela sa nabažiť slniečka, ktoré ju len viac vysilovalo a zhoršovalo jej zdravotný stav. Sestra Ernesta si všimla jej vypúlené pravé oko, opuchnuté nohy i to, ako rýchlo sa pri práci unavila a zadychčala. Doslova ju vyhnala k lekárovi. Potom Oľga na šesť týždňov vymenila nemocničnú kuchyňu za nemocničnú posteľ. Jej sebavedomie a radosť zo života ju opustili. Lekári sa na ňu chodili pozerať ako na čudo. Spolupacientky nad ňou híkali a do zrkadla sa bála pozrieť. Takto znetvorená, sa utiahla radšej do seba.

 Po návrate z nemocničného oddelenia jej lekári už neodporúčali ťažko pracovať. Preložili ju teda do kancelárie kuchynskej agendy, kde pomáhala pri vyúčtovaní potravinových prídelových lístkov a robila menej významné administratívne práce. Tam sa zoznámila s príjemnou a láskavou paňou, manželkou vedúceho kancelárie, ktorá jej prejavovala ľudskú náklonnosť. Často, po sobotách, keď s manželom odchádzali do spoločnosti, s dôverou jej zverila ich deti. A kým spali, mala k dispozícii bohatú knižnicu. Jej dobrodinka pre ňu vyberala knihy podľa vlastného vkusu a voviedla ju do sveta francúzkej literatúry. Diela Pascala, Abbé Prévosta, Balzaca, Maupassanta, Aragona, Rolanda, Huga a ďaľších sa stali jej nočnými spoločníkmi a novými priateľmi. Zasa mala príležitosť veľa čítať.  

 Vďaka týmto dobrodincom a prednostovi chirurgickej kliniky, ktorý mal pozitívny výchovný vzťah k mladým ľuďom a zúčastňoval sa rôznych mládežníckych podujatí, Oľga dostala príležitosť prihlásiť sa do kurzu pre chirurgické inštrumentárky. Medzitým však prišlo pozvanie na liečenie do sanatória v Tatrách. Zdravie bolo pre ňu v tom čase dôležitejšie.

 Do Vysokých Tatier prišla prvý raz v živote. Do Štedrého dňa zostávali tri dni. Obloha bola sivo zatiahnutá a husto snežilo. Nevedela si ani predstaviť, že tam, kdesi za mrakmi sú vysokánske skalnaté hory. O to väčší zážitok na ňu čakal na druhý deň ráno. Vstala, keď bolo slnko už dosť vysoko, pozrela von z okna a ostala stáť očarená krásou. Naskytol sa jej výhľad na zamrznuté a snehom zasypané jazero, nad ktorým sa pod čistým, enciánovo modrým nebom v slnku ligotal veniec tatranských štítov, akoby posiaty miliardami diamantov. Nikdy predtým nič krajšie nevidela. V tej chvíli pocítila príval nádeje na uzdravenie a  náhlej chuti do života. Po šiestich týždňoch pobytu v Tatrách sa mohla vrátiť späť do zamestnania. 

 Prišla do rovnakej nemocnice, tentoraz ju však pridelili do múčnikovej kuchyne. V tom čase v nej "kráľovala" rádová sestra Damascéna, žena v klimakterickom veku a s pokročilou cukrovkou. Paradoxom bolo, že celé dni vypekala zákusky a koláče, ktoré nesmela ani ochutnať. Napriek tomu sa malá a tučná, v čierno-bielom habite kotúľala ako futbalová lopta po veľkej bielej kuchyni,. Hoci chcela vyzerať prísne, dlho sa jej to nedarilo. Mala veľmi zhovorčivú povahu. Stále sa potrebovala o niečom rozprávať, rada sa vyzvedala a tiež sama kdečo o sebe poprezrádzala. Keď sa smiala, prebytočný tuk na bruchu sa jej natriasal. Veľkú bielu zásteru, ktorá ju obopínala, mávala ufúľanú, lebo si o brucho opierala pekáče a plechy. Kvôli tomu ju sestričky i personál žartovne premenovali: namiesto sestra Damascéna tu bola  sestrička zamastená! - načo aj ona spätne reagovala nejakou nevinnou nadávkou. Väčšinou z toho bývali smiechoty. Jednoducho, pracovať pri nej bolo príjemné.

 Každý deň, keď už vydali koláče na oddelenia a pece vyhasli, stoly boli vydrhnuté, Oľga umývala velikánsku bielu podlahu, lebo Damascéna zdôrazňovala, že „...kuchyna mosí byt čistá jako operačná sála." A taká aj bývala. Ona sama pritom sedávala na veľkej debni na palivové drevo pri ešte teplej peci, s okuliarami na nose a s breviárom v rukách. Podchvíľou však nadvihla hlavu a ponad okuliare kontrolovala, či Oľga niečo nezanedbala. Ak nebola s niečím spokojná, mala pre ňu svoju nadávku:

 „Tekla jedna, nevidzíš tú múku pri nohe stola? A vyucíraj tú zem lepší, máš tam mokro. Čo si slepá?“ - takto, trnavským nárečím sa jej prihovárala, keď jej chodili po rozume veci, čo ju mýlili pri pravidelnej modlitbe..

 „Oľga, mysliš si, že ten Lojzo si zebere tú Hedvigu? Ved už má brucho zarovno nosom. Ale inak je to dzívča dobré a pracovité“ - takto Damascénka zaháňala nudu. Niekedy sa dostali i do nenáležitých dišpút:

 „Také krásne je to masiarkine dzítatko, kučeravé jako Jezulátko, ale ket si pomyslím, jakým hríšnym spósobom sa to počalo, odpanne mi od chuci.“

 Oľga vedela, že sestrička je v podstate dosť liberálne založená, aj keď niekedy podliehala premršteným dogmám. Pokiaľ ju nezahnali do úzkych, bola prístupná vypočuť si aj jej názory:

 „Sestrička, čo to rozprávate? Veď vy kritizujete Pána Boha! Predsa on ustanovil takýto spôsob počatia človeka!“ - pokúsila sa ju vyviesť z omylu. Damascénku takýto argument zaskočil, vzápätí Oľgu okríkla:

 „Tekla jakási, moc mudruješ. Dzi si radšej robit svoju robotu!“

 Inak boli medzi nimi vzťahy takmer priateľské. Oľga vycítila jej prirodzenú dobrosrdečnosť. Sestrička Damascéna sa nepodkladala vrchnosti ako iné, ale keď v kuchyni zostali koláče, pobalila ich do balíkov, pokládla na okno, aby si ich mohli zobrať chudobní ľudia alebo žobráci. Keď ju práve netrápili rôzne zdravotné neduhy a mávala dobrú náladu, zobrala Oľgu do svojho "kumbálka", čo bol vlastne malý, príručný sklad pri kuchyni a zároveň jej "trinásta komnata". Tam, pod policou mala svoj malý kufrík s osobnými pokladmi. Často tam sedávala na vreci s múkou a odpočívala. Raz otvorila pred Oľgou svoj kufrík a vytiahla z neho starý, ošúchaný album. Oľgu najviac upútala fotografia peknej mladej dámy v dlhých šatách, vyšívaných granátkami ako z čias charlestonovej éry, s klobúkom na parádnom účese z bohatých vlasov. Bola opretá o vysoký biely podstavec s vázou ruží. Oľga sa spýtala, koho to tam má. 

 „To som bola kedysik já,  ket som bola v Amerike.“

 „ Vy ste boli v Amerike?“ - začudovala sa. „Ako ste mohli ísť do kláštora, keď ste boli taká krásna?!“ - so záujmom si prezerala fotografiu zblízka.

 Damascénka sa s neskrývaným zadosťučinením usmiala popod nos: 

 „ Šak ja som nebola taká sprostá jako druhé. Ja som si najprv sveta užila, až potom som išla do kláštora“ - povedala úprimne, čím u Oľgy nestratila na úcte, skôr naopak. „Kto proti osudu?“ - povedal by prozaik.

 Pri svojej Damascénke, ako ju Oľga sama pre seba dôverne titulovala, sa mala dobre. Pred ostatným personálom Oľgu ochraňovala a nedala na ňu dopustiť, aj keď sama ju často sekírovala, najmä ak ju niekto nahneval alebo ju trápili problémy klimaktéria. Niekedy v nedeľu jej dávala pracovné voľno, aby mohla navštíviť rodičov. Vtedy ju štedro vybavila na cestu balíkom koláčov: „Aby si ve vlaku nehladuvala. A nech aj doma vedzá, jaké vypekáme my!“ - nezabudla doložiť. Veď, od tých koláčov bola Oľga už aj poriadne vykŕmená.

 V rokoch po vojne vo vývarovniach nebolo veľmi z čoho variť - mäsa bol nedostatok, všetko sa nahrádzalo múkou. Nuž so sestričkou vymýšľali, aké ešte nepiekli, aby aspoň trocha spestrili jedálny lístok. Oľgin zdravotný stav sa síce pribratím do pôvodnej váhy zlepšil, ale jej aj tak skromný šatník sa celkom scvrkol. Predtým jej boli všetky šaty široké, a potom zasa úzke. Z úzkych široké sa urobiť nedajú. Oľga sa vybrala domov. Na novú látku nemala dosť prídelových bodov, nuž vec musela vyriešiť jej mama. Obetovala jednu kanafasovú obliečku na perinu. 

 Cestovanie bolo plné trampôt. V povojnových rokoch bývali vlaky preplnené, pripomínali skôr sardinkové konzervy na kolesách, než dopravné prostriedky. Oľga bola vlastne „sedmoslivkár“ - vždy si zbalila svojich „sedem sliviek“ do veľkého kufra, ktorý jej na ubytovni nahrádzal skriňu. Keď jej na slobodárni pridelili posteľ, povedali, že skriňu pre ňu zatiaľ nemajú, na tú si musí počkať. Všetky veci mala pod posteľou. Tam zasúvala veľké kufrisko s pokazenou zámkou. Aby jej čosi z neho nezmizlo, keď cestovala, musela so sebou ťahať aj toto monštrum.

 Doma, spolu s mamou celú nedeľu veselo šili, skúšali, opravovali. Konečný efekt bol obstojný - biely kanafas mal fialové prúžky, ktoré mama v živôtiku ešte preštepovala fialovým šujtášom, aby kamuflovala pôvodný účel materiálu. Letné šaty boli na svete - tie, čo už boli v kufri, museli počkať na prípadnú „reparáciu“ alebo úbytok váhy.

 Z domu sa vracala neskorým osobným vlakom, ktorý ešte aj meškal. Električka s odchodom o 23.3O na vlak nepočkala, nezostalo jej iné, len sa pustiť pešo, krížom cez „Firšnál“ - známe miesto s trhovníckymi stánkami a kolotočmi, obkolesené malými uličkami, plnými viech. Ako prechádzala pustým priestranstvom, z jednej z nich sa vyrútilo niekoľko opilcov a začali sa jej prihovárať. Vyľakaná, rozbehla sa po hrboľatom, kamenistom a neosvetlenom teréne. Samozrejme, že jej pri tom prekážal nemotorný kufor. Ani semišové „italky“ na vysokých opätkoch tento maratón nezvládli - pri skoku sa jeden z opätkov zvrtol a do päty jej vrazil klinec. Nemala kedy vnímať bolesť, len letela do bezpečia. Pri Avione, kde už bol dostatok svetla, topánku vyzula a čadičovou kockou klinec zatĺkla späť do topánky. Akonáhle prešla bránou nemocnice, hneď sa zastavila na chirurgickej ambulancii, aby neskončila s otravou krvi. 

 Po niekoľkých pobytoch v sanatóriach, ktoré, ako ostatní, dostávala od sociálnej poisťovne bezplatne, upravili sa aj vonkajšie znaky jej ochorenia. Vypúlené oko, ktoré predtým nedokázala zatvoriť, ani keď spala, sa dostalo do pôvodného stavu, vlasy jej dorástli a zhustli. Až na tú nadváhu... Aj stratenú sebadôveru získala späť.

 Spriatelila sa s dievčaťom od nich. Volala sa Hanka. Bývala, aj pracovala u svojej vydatej sestry, ktorá s manželom vlastnila prvotriedny nočný podnik. Hanka sa obliekala podľa najnovšej módy. Aj keď bolo leto, nosila americké perlonové pančuchy, ktoré stáli v tom čase aj štvrtinu Oľginho mesačného platu. Mala veľa pekných šiat, topánok, kabeliek a nikdy nebola bez peňazí. Aj keď obchody boli zväčša prázdne, na čiernom trhu za vysoké ceny bolo dostať všetko. Obe vyrástli v rovnakej dedine, no v zovňajšku bol medzi nimi očividný rozdiel.

 Nebolo to zlé dievča. Silou-mocou sa chcela s Oľgou priateliť. Teraz, keď už aj Oľga mala obstojné „nové“ šaty, súhlasila, že s ňou pôjde do záhradnej reštaurácie pri Dunaji, kde sa tancovalo. Obe mali úspech. Do tanca si ich brali dvaja slušní mládenci od vedľajšieho stola. Po skončení zábavy sa jeden z nich ospravedlnil, že je cezpoľný a jeho vlak o chvíľu odchádza. Druhý sa ponúkol, že obe odprevadí. Obaja sa predstavili ešte pred prvým tancom. Dievčence o nich už vedeli, skadiaľ sú, že sú bankoví úradníci, pracujú spolu a iba jeden z nich do práce denne dochádza. Keď prišli k domu, kde bol vychýrený nočný podnik a kde Hanka aj bývala, Oľga sa skromne odporúčala, vraj za roh, do ďalšej ulice sa sama nebojí ísť. Paľko - tak sa nechal oslovovať, sa však rýchlo s Hankou rozlúčil a ako gavalier, nenechal Oľgu ísť samotnú ani ten kúsok cesty. Oľga to od neho vzala len ako galantnosť. Vedela, že Hanka je krásavica so zvlnenými zlatistými vlasmi, elegantná, zvyknutá na spoločenské správanie v bohatších kruhoch, a ona - iba slúžka.

 Doviedol ju k bráne nemocnice, poďakoval za príjemnú spoločnosť, a čo Oľge vyrazilo dych - spýtal sa jej, či by si niekedy nenašla čas spolu s ním ísť do kina.

 Uvedomila si, že má iba tieto jediné letné šaty. Aj keby chcela ísť - čo by si obliekla? To by vždy musela ísť iba v tých istých? Mala dvadsať a aj keď nemala vysoké nároky, chcela sa páčiť, ako každá iná. Hľadala šikovnú výhovorku. 

 V rýchlosti jej neprišlo na um nič iné, tak si zobrala na pomoc lož: „Prepáčte, ja mám doma vážnu známosť, viem, že by sa to nehodilo“ - povedala to ako najsvätejšiu pravdu. Podanú ruku jej stále držal vo svojej: „Škoda. Ale aj tak som vám vďačný za úprimnosť. Niektoré dievčatá chodia s viacerými chlapcami a potom si vyberú toho, ktorý je najvýhodnejší. Želám vám veľa šťastia a prajem vám dobrú noc.“ „Dobrú noc“ - odzdravila a zmizla za bránou.

 Na spoločnej izbe bývala s ďalšími tromi dievčencami, ktoré už spali. Vkĺzla do postele, hlavu zaborila pod prikrývku a nechala voľný priechod prívalu sĺz. Uvedomila si, že Paľko sa jej veľmi páčil. Iste to bol poriadny človek. A ona? Vraj „úprimná“! On ani netuší, aká neúprimná bola. Veď mu klamala a lásku „na živo“ ešte vôbec nepoznala. Ten, o ktorom kedysi snívala, jej city opätoval iba v snoch. Možno s Paľkom to mohol byť ideálny vzťah o akom rojčila. Možno. A ktovie? On je bankový úradník. A ona? Obyčajná slúžka. A slúžkami sa pohŕdalo. Kto vie, ako by reagoval, keby sa to dozvedel? Spoločenské rozdiely boli založené na predsudkoch, aj keď sa už rysovalo, že to tak nebude na veky. Upokojila sa, veriac, že osud k nej raz bude žičlivý.

 O niekoľko dní nato prišli za ňou na pracovisko z kádrovo-personálneho oddelenia a oznámili jej, že ju navrhli do ročnej Školy ministerstva zdravotníctva v Prahe. Tam sa pripravovali pracovníci na obsadenie rôznych zdravotníckych profesií. Vraj by si to mala veľmi vážiť. Absolvovanie školy jej vraj nahradí stredoškolské vzdelanie. Potom sa bude môcť vrátiť a ak bude schopná, môže vykonávať zodpovednú funkciu. Do ruky jej dali dotazník, a k tomu bolo treba napísať podrobný životopis. Nevedela, čo s tým. Rozhodne sa musí poradiť s rodičmi. Dotazník jej už v predstihu z časti pomohla vyplniť pracovníčka personálneho oddelenia. Ostatné údaje, aj životopis, si vraj má obstarať doma a potom dotazník doplnia. Najmä toho veľmi málo vedela o príbuzenstve na Ukrajine a tu vyžadovali informácie až do tretieho kolena. 

 Rodičia najprv nevedeli, ako dcére poradiť. Jedno však vedeli isto - doterajší život Oľge veľa šancí nedával. Po vojne sa doba zmenila - možno ju čaká lepší osud, než doteraz. Nech skúsi!

 Aj keď to nikdy predtým nerobili, písali životopis ako vedeli. Čože sa už dalo napísať: najprv bola  školopovinným deckom, a potom už iba opísať krížovú cestu - jej dvanásť zastavení zo služby do služby. Kohože by to mohlo zaujímať?! 

 Oľgina mama bola žena múdra a vážna. Ale zato aj vážne veci, ak si to zaslúžili, vedela poprekrúcať na žart. Až pri tejto príležitosti sa Oľga dozvedela, že je zrejme farboslepá. Vraj jej krv by, podľa spravodlivosti, mala byť trochu domodra. No, keď si na panskom pri žatí makovíc sekla kosákom do prsta, valila sa jej krv po celej ruke a bola taká istá, červená, ako keď si susedovie Lojzo na rozbitej fľaši rozrezal pätu. Nebola však taká nechápavá, vedela, že modrú krv majú ľudia, ktorých pred menom treba titulovať: urodzený, vaša jasnosť, osvietená pani či pán. Nikdy nikoho tak netitulovala, bola vychovaná v chudobe, no v hrdosti. Ale bratia jej deda na Ukrajine, podľa maminho rozprávania, svojho najstaršieho brata, keď chodil z Petrohradu na prázdniny, veru titulovali: „Zdravstvujte, vaše blahorodie!“

 Oľgin starý otec z maminej strany sa narodil ako dieťa komornej v šľachtickej rodine v Novohrad-Volinsku. Jeho pravým otcom bol šľachtic, ktorému za poddanstva patrilo veľa dedín s poľami i obyvateľstvom. Keď sa mu narodil syn s komornou, nevyhnal ju, ako sa to stávalo. Vydal ju za svojho kočiša. Z toho manželstva sa narodili ďalšie tri deti. Pánovho ľavobočka Trofima, keď dovŕšil desať rokov, zemepán a šľachtic poslal do vojenskej akadémie v Petrohrade, aby sa po vyštudovaní stal oficierom cárskej armády. Pán študent prichádzal domov na prázdniny, a vtedy jeho mama povedala svojim ďalším trom deťom, že Trofima budú oslovovať „vaše blahorodie“. A budú mu vykať, lebo Trofim má v sebe modrú krv a preto je niečo viac, než oni. Oľgina mama toto vedela z ústneho podania od svojich rodičov. Keď o tom rozprávala vlastným deťom, dobre sa na tom nasmiali. Malý brat sa dokonca ponatieral modrým atramentom. „Šľachtická“ epizóda sa svojho času vraj stala osudnou švagrovi Oľginej mamy. Ten sa pri písaní vlastného životopisu chcel pred kolegami v armáde asi „vytiahnuť“ tým, že sa priženil do rodiny s modrou krvou. Kádrové materiály sa zachovali a za boľševikov ho, ako bývalého „šľachtica“ nielen vylúčili z armády, ale počas politických čistiek v roku l937 aj internovali a už ho viac nikto nikdy nevidel. Teraz, keď Oľga písala svoj životopis a vypĺňala dotazník, mama ju položartom a polovážne varovala: „Prosím ťa, len o tej modrej krvi tam nič nepíš. Mohli by ťa raz obviniť z triedneho nepriateľstva. Napíš, že si šesť rokov slúžila, niekedy u horších od seba.“

 Písomné formality boli vybavené, už sa len čakalo na pozvanie z Prahy. 

 Oľga, ešte než odišla od sestričky Damascény, na svoje dobré miesto došikovala z domu šestnásťročnú sestru Aňu.

 Bola veľmi krehučká, Oľga sa obávala, že práca bude pre ňu priťažká. Vedela však, že sestrička Damascénka si aj ju obľúbi a nebude na nej orať. Navyše, keď pribudli nové oddelenia s pacientmi, aj do kuchyne pribrali ďalšiu silu. 

 Po určitom čase čakania a kádrového preverovania konečne prišlo pozvanie. Zašla sa rozlúčiť domov. Praha predsa len bola pre nich vzdialeným neznámym svetom, neobišlo sa to bez ponaučení a varovaní: „Ak by sa ti tam nepáčilo, máš sa kam vrátiť, tento krov je aj tvoj“ - povedali jej. Ponaučenia dostala aj od sestričky Damascény: „Esli sa ci tam nebude lúbit, ja ci vybavím, aby si sa mohla vrácit.“

 Praha, velikánska rozlohou, bohatá na chrámy, krásne domy, kultúrne stánky a plné ulice ľudí ju prijala ako semienko poľnej trávy, priviate východným vetrom do kultivovanej záhrady. O jedno menej, či viac - nikto to nezaregistroval, iba spoluškoláčka Jana z Moravy, s ktorou prišli k bráne školy ako prvé. Po celý čas sa priatelili. Zistili, že majú podobné hobby. Večne sa bifľovali - a veršovali. Svoje výtvory si držali v tajnosti, čítali si ich iba navzájom, vybrusovali a tešili sa z nich. Vo voľnom čase sa túlali po kníhkupectvách a objavovali svetovú klasiku i novú tvorbu - kupovali si - vtedy také lacné knihy! 

 Keď sa na pár dní mohla ísť pozrieť k rodičom, zastavila sa u sestry - a, samozrejme, sestričku Damascénku nikdy neobišla.

 Po roku sa vrátila definitívne, ale Damascénku už nenašla. Rádové sestry v nemocniciach boli zrušené a sústredené do charitných domovov. V jednom z nich Damascénka zomrela, keď jej predtým amputovali obe nohy v dôsledku ťažkej cukrovky.

 Po niekoľkých rokoch, popri rodine a zamestnaní Oľga začala písať texty k populárnej hudbe. Spomenula si na Teklu. Keď sa potrebovala odreagovať, Damascénka Oľgu, ako ju bola prekrstila, častovala týmto menom. Na jej pamiatku napísala text s názvom „Tekla“. Hudobný skladateľ, s ktorým spolupracovala, napísal melódiu a pieseň sa stala súčasťou revuálneho programu v istom divadle. Ešte predtým raz Oľgu vyslali na služobnú cestu do malebného mestečka na Považí. Vystúpila z malého elektrického vláčika, poobzerala sa po okolí a mysľou jej preletela nepochopiteľná veta: „Dievča, tu je križovatka tvojho osudu.“ Spamätala sa a myšlienku zahnala. Hlúposť, nikdy tu nebola a nikoho tu nepozná. O pol hodiny sa zoznámila so svojím budúcim manželom a krátko nato sa stala obyvateľkou mestečka - na celý zvyšok života.

 Z rádia znela Werichova pieseň „Život je jen náhoda... „ - započúvala sa, zamyslela a v duchu oponovala: Nič nie je náhoda! Všetko je zámer nepochopiteľných síl.

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Vynikajúca poviedka zo života!

(anna, 12. 5. 2008 3:57)

Mnohí grafomani, ktorí vedia málo o živote a tvorbe, zmôžu sa iba na rôzne nevhodné slovíčka,lebo ich matka iné nenaučila a doslova sa "odbavujú" na stránkach internetu, nevedia oceniť krásu myšlienok tvorcu, akým je bezpochyby p. Katka Hudecová. No, chválabohu, naprostá väčšina čitateľov jej tvorby ju uznáva ako našu výbornú autorku,textárku, poetku. Veľa zdravia a lásky do ďalších rokov k životnému jubileu za všetkých slušných a jemných ľudí želá Anna Č.

tatry

(Agata, 6. 2. 2008 20:05)

Tatry pycha Slovenska
ty bratia zakliaty
to su nase tatry pysne
zlomilo ich kalamiste

JE TO NA PIIIIIIIIIP!!!!!!

(JARO, 30. 11. 2007 18:07)

TRAVIAN JE LEPSí!

TOTALNA

(dano, 30. 11. 2007 18:06)

koktopina

pekné

(konvalinka, 23. 12. 2006 16:46)

velmi pekná poviedka