Katarína Hudecová - básne, poviedky, texty

HAIKU 27.7.08

Stromy do neba
napokon všetkých strasú
späť, ku koreňom.

Malomeštiakom,
topiacim sa v Smotánke –
nemožno pomôcť.

Niet času čítať –    
boh Peniaz prikazuje                
iba počítať.
                    
Po Hirošime
o idylickom svete
nadarmo sníme.

Úsmev Giocondy
akokoľvek milý,                   
stále nás mýli.

Veľké bohatstvo
je balvanom na pleciach,
tlačiacim k zemi.

Čas je oceán –
možno sa ním preplaviť,               
aj sa utopiť.

Aj omyly sú
zavše míľnikmi cesty   
k správnemu cieľu.       

Tomáš Edison
dokázal osvietiť svet –               
ľudský rozum nie.

Piercing na pupku
je vraj značkou kvality –
stud je zabitý.

Cestou za nosom
kompas aj buzola je
vlastná skúsenosť.       

Demokracia
nie je až taký pokrok.
Skôr je to pokrik.

Za život možno
zaplatiť len životom –
smrť je náročná.
                       
Z úbohej nuly
najabstraktnejšie čísla
sa vyvinuli.

V pohári vína
pre závislých je skrytá
nášľapná mína.

Iba idey,
nie dobyté územia
kliesnia cestu vpred.

Pôda úradná
nie vždy býva zárukou
pôdy úrodnej.

Materinská reč
na maturitných skúškach   
je Damoklov meč.

Nevhodné slová
vždy môžeme odvolať –
nie vynulovať.               

Uháňajúci
za veľkým šťastím šliape
po zrnkách šťastia.