Jdi na obsah Jdi na menu
 


Tvorba pre ZPOZ

8. 1. 2010
NA CESTU  VÁM

Neutečieme pred láskou.
Na nežných krídlach beláskov,
cez ľahký závoj ružovkastých snov,
cez krehké skielka dotykov a slov,
cez nerozborné múry hradné
preletiac, na kvet srdca sadne –
neopakovateľná, zázračná.
Ako keď slnko cez mračná
rozleje všetok neba jas,
tak vznieti sa raz láska v nás,
aby s ňou v jeden svet splynuli dva svety.
Ona aj kamene premieňa na kvety,
priehrštím sype šťastie do dlaní.

A vy, dnes do jej chrámu pozvaní,
čo v očiach jeden druhému sa zrkadlíte
ako tie hviezdy v kvapkách rosy na úsvite,
vedzte o nej, čo dosiaľ neviete:

za to, čo dáva, žiada obete.
Lebo život nie je len nedeľa;
kto strastí všedných dní s ňou nezdieľa,
bez tieňov nezná cenu svetla.
Nuž teda, ak vás láska stretla,
verte v jej medovú, aj slanú chuť.

Ani pár ligotavých, zlatých pút
neudrží je za mrežami,
dokiaľ vy, dobrovoľne, sami

nedáte sa ňou uväzniť.
Nech láska ako zlatá niť
vedie vás labyrintom žitia,
nech odprevádza vás i víta,
nech vždy vás vedie jedným smerom.
Raz, na sklonku dní, podvečerom,
oknom spomienok v hmlistom opare
pohliadnite jej vďačne do tváre.



 

 SVADOBNÁ

 

 Ľahučký obláčik závoja

 a pod ním slniečko úsmevu -

 tak si ťa vždy budem pamätať.

 V pohľadoch neha a oddanosť,

 v srdečnej krajine poklady,

 ktoré si navzájom máme dať.


 Slávnostný odev a v dušiach jas,

 všetko je nádherne ružové -

 láska aj kamene nadľahčí.

 Doznieva víťazný menuet.

 „Áno“ sťa motýlik z úst letí -

 nastáva okamih najsladší.

 

 Vezmi ma, milý môj, za ruku ,

 novým dňom pôjdeme v ústrety -

 buďme si navzájom zárukou.

 Keď sa ti pozerám do očí,

 môj pohľad v tvojom sa zrkadlí -

 dôvera vyváži zlatý kov.

 

 Keby sme naivne verili

 na šťastie závislé od črepov -

 náš zväzok nebol by pevný hrad.

 Navzdory pochybným poverám

 je jedna trvalá istota:

 mať jeden druhého stále rád.

 

 A ak sa čokoľvek prihodí,

 taniere spoločne rozbité -

 spoločne budeme zametať.

 Ľahučký obláčik závoja

 a pod ním slniečko úsmevu -

 tak si ťa vždy budem pamätať.



  

      

V NÁRUČÍ CHRYZANTÉM

 

V náručí chryzantém tíško snívaš svoj večný sen,

obradnou sieňou znie Mozartovo Rekviem.

Na okná klope dážď, v slzách svet umýva si tvár,

nad tvojím tichým snom žiadnu moc už nemá snár.

Záhradou kamenných náhrobkov raz tiež musíš prejsť.

Nad súhvezdím Orión je tvoj pálác plný hviezd.

Alejou anjelov svoj večný pokoj vyhľadáš,

do končín nebeských zavedie ťa tichý dážď.

Osirel dom aj dvor, zrkadlá prikryl čierny flór,

v korunách starých líp zmĺkol vtáčí nežný chór.

Nad rakvou trúchli deň, smútkom klávesov mlčí tón,

slzavým údolím ozvenou sa modlí zvon.

Záhradou kamenných náhrobkov sám dnes musíš prejsť -

zvládnuť túto najťažšiu z tvojich náročnejších ciest.

V náručí chryzantém tíško snívaj svoj večný sen,

éterom tíško znie modliace sa rekviem.

  xxx

 

(Mnou poslovenčená americká pieseň „Letíme domov“, ktorá bola spievaná na pohrebe 42 slovenských vojakov – obete leteckého nešťastia. Na objednávku otextovaná ako pohrebná pieseň môže byť aj básňou).

 


 ZÁZRAK  ZRODENIA

 

 Zapíšte do kroniky:

 v tento neopakovateľný deň,

 v mesiaci úplnku šťastia,

 v roku najúrodnejšej z úrod

 bola dobytá

 brána života!

 Víťaz prvý raz

 pozdravil sa s lúčom slnka –

 a jeho hlasivky

 do zachrípnutia volali:

 hurááá, hurááá, hurááá!

 Narodil sa

 Syn Človeka,

 potomok lovca mamutov,

 praotec vesmírnych cestovateľov,

 zázračné dieťa matky Prírody.

 Všetko sa začína odznova:

 savčí pud hladu,

 lezenie po štyroch,

 po dvoch,

 preteky otázok,

 objavenie abecedy,

 prvý krok do neznáma...

 Vyveste zástavy plienok!

 Rozsvieťte krištáľové lustre nádeje!

 V belostnom obláčiku čipiek,

 v kolíske vystlatej láskou

 leží omladené ľudstvo.

 


  JUBILANTOVI


  Čas naveky je pánom

  nečujných sekúnd: tik-tak-tik...

  Hodiny nie sú nemé –

  ich nepočutie je len zvyk.

  Možno sa nám len sníva,

  že osemdesiatpäť už máš –

  kedyže si to stihol,

  svieži a vrtký starkí náš?

  Či zaslúži si život

  oslavný veniec z vavrínu? –

  či jeho strmé skálie

  osudu dávať za vinu?

  A ktože by aj skúmal,

  či vinný je, či bez viny,

  ak nám bol Bohom daný

  dar osobitný, jediný.

  Človek sa zrazu nájde

  vo svojom vlastnom obraze,

  keď s ozvenou znie: „Živjó!“ –

  voňajú ruže vo váze...

  Čas – čo chce, to si robí

  v človečom srdci nestálom

  a tebe nezostáva,

  než pomeriť sa s reálom.

  Nuž, čo ti máme želať

  k tomuto významnému dňu? -

  keď s tebou prichodí nám

  osláviť chvíľu nevšednú.

  Kiež úsmevom si dlho

  liečiš zub času boľavý,

  príjemné, dobré ráno

  nech každý deň ťa pozdraví,

  kiež v trápeniach ťa chápe

  tvoj strom, dôverne bútľavý,

  nech jar ti porozsýpa

  pod nohy zlaté púpavy

  ešte veľakrát v žití.

  A nech sú láskou pretkané

  najjednoduchšie slová:

  nech sa ti nič zlé nestane!!!

   

 

 MANON ROKU 2000

 (úryvok)


 Už dávno krehkú romancu

 napísal o nás istý abbé:

 mne išlo najviac o šancu

 a tvoje putá boli chabé.

 Môj štýl sa s tvojím nekryje -

 ty si vždy býval v cnostiach kanón -

 odvážny rytier des Grieux,

 a ja som ďalej slabá Manon.

 Ó Manon, Manon, Manon z Arrasu -

 príbeh ma nevaroval zavčasu,

 životom mrhala som za čačku,

 až myška zmenila sa na mačku,

 začala loviť rôznych Duvalov.

 Však po stretnutí s láskou bývalou,

 keď kostlivec už zuby vyciera,

 viem, koľko váži srdce rytiera.

 O vášni sladké marivá

 ma stále v tvojich očiach mätú,

 ja som len Manon márnivá

 a ty ma vidíš ako svätú.

 Už dávno nie som tá istá -

 zneuctíš oltár ružou planou.

 Čas láske pascu nachystá,

 do ktorej vletí slabá Manon.

 Ó Manon, Manon, Manon z Arrasu -

  príbeh ma nevaroval zavčasu,

 životom mrhala som za čačku,

 až myška zmenila sa na mačku,

 začala loviť rôznych Duvalov.

 Však po stretnutí s láskou bývalou,

 ked kostlivec už zuby vyciera,

 viem, koľko váži srdce rytiera.

  

 

ZRELÝ VEK

 

Všetko, čo je, podlieha času,

tak bolo a vždy bude tak.

Fašiangy pochovajú basu

a v pôste nevrzúka slák.

Aj bez toho sa vesmír krúti,

tak či tak krútime sa s ním.

Kto za úletom leta smúti,

rúha sa bielej kráse zím.

Čas preplával aj našu rieku,

do ktorej dvakrát nevstúpiš.

Ak sme sa našli v zrelom veku,

z búrlivých výšin v nemú tíš

uzavrieť sa nám neprichodí –

nezhasla ešte túžba v nás

vidieť, jak deň sa za dňom rodí,

velebiť jeho večný jas,

ako sa na slnečnej točni

prebúdza na jar naša zem.

Byť na nej ešte užitoční –

vnúčatám - vďačnej téme tém -

s rozprávkou aby zistili sme,

ako sa ešte vieme smiať!

Neberme zrelý vek tak prísne –

šach ešte neznamená mat.

Aj vtedy, keď sa zjesenieva

je veľa pekných záujmov,

keď s ústami aj srdce spieva,

pre pohodu je zárukou.

Niekde sa nájde háčik, dlátko,

čo vedia krásu vyčariť;

s priateľmi posedieť si krátko,

v záhradke medzi kvetmi sniť.

Tu bylinkou nás lúka láka

na chutný medovkový čaj,

k prechádzke cesta krivolaká

je užitočná obyčaj.

Kiež sa nám kdesi v dialnej diali

svetielko vďaky mihotá

za to, že zo seba sme dali

ďalším štafetu života.

Neberme zrelý vek tak vážne –

šach ešte neznamená mat.

Nech ešte veľa dní sa zažne

každému, kto má život rád.

 

BALADA O ŽENE

 

  

Zvädol už jej známy obličaj usmiaty,

vyschli za oknami červené muškáty,

marec, tuhou vôňou miazgy nasýtený,

nevošiel jak predtým medzi štyri steny

s kytičkou snežienok. Sedí v izbe sama,

vôkol mäkké ticho, keď vtom výkrik: mama!

z obrázkov na stene ozval sa trojhlasne.

Akoby sa z prózy preniesla do básne,

spomienky mladosti v očiach jej ožili,

akoby nevädze rozkvitli v obilí.

Sťa by ju objali slabé detské rúčky,

na tvári tvárička horí od horúčky.

Ktoréže z nich zasa život na vlásku má?

Výzor svojich detí nepokojne skúma.

A zas ako z driemot oči pretiera si,

odhŕňa si z čela snehobiele vlasy –

album jej spomienok vekom už dožíva -

všetky farby sa jej zlievajú dosiva.

Svet, ako sa krútil, strhol i jej deti.   

V štyridsiatom štvrtom padol jej syn tretí –

nad hrobom ju za ňu hora poláskala.

Zostala tu sama ako holá skala.

Marec, tuhou vôňou miazgy nasýtený,

nenechaj tú ženu zabudnutú v tieni!

Pošli za hrsť lúčov ako zlatá priadza,

starenke, ktorá už z domu nevychádza.

  



ZÁKLADNÁ ŠKOLA

 

Ako jadierka z jablka,

z ktorých raz stromy narastú,

ako korálky na krku

usmievajú sa na nás, tu

a svetielkujú očami

neprebádaným priestorom.

Čas za siedmimi horami

poďakoval sa nestorom,

že vymysleli šlabikár –

zvesť o Eme a o mame  -

ten prvý školský, krásny dar,

čo všetci dobre poznáme.

Násobilku sa učiaci –

o centimeter múdrejší

nad prvákmi, sú druháci.

Aj od prvákov hlučnejší,

na päty  šliapu tretiakom.

A tak svet kráča dopredu,

až k nebotyčným vežiakom.

Raz dnešné deti dovedú

svet k rozumnejším zákonom,

len ak sa budú vzdelávať,

ak budú vedieť viac o ňom.

Je málo, mať len seba rád.

Vzájomne si nám treba ctiť

každého, kto je statočný,

kto pre spravodlivosť má cit.

Sám na seba byť náročný,

nie na cudzom sa chrbte niesť –

to je predpoklad slobody,

to je aj zákon večných hviezd.

Niekto z vás možno obrodí

ten smelý odkaz Verneho

a bude ďalší astronaut,

aj biele spraví z čierneho.

Môže byť schopným majstrom áut

alebo slávnym lekárom,

čo ľudstvo zbaví všetkých pliag.

A keby bol aj pekárom –

v čomkoľvek môže vynikať

a riešiť dnešné záhady.

K úspechom, ktoré dosiahne,

Základnej školy základy

so sebou všade potiahne!

 


  VIERKE SEDLÁROVEJ

 

  Príroda, hýriaca farbami jesene,

  chcela by pozdraviť tento deň sviatočný.

  Ako rok má svoje obdobie vznešené,

  aj život človeka prechádza do fázy,

  keď sa už ocitá na prahu podzimu,

  čo ako zrkadlo tvár jeho zobrazí.

  Čas všetko podčiarkne, spočíta, zúročí,

  zhodnotí, odtajní. Za mnohé odmení

  aj Teba, Vieročka, pri entom výročí.

  Ktože by počítal každučký letokruh,

  pre vrásky na tele kupoval mikroskop?

  Žena vždy toľko má, koľko chce mať jej duch,

  určujúci jej vek, jej esprit, sviežosť, vzhľad.

  Elixír mladosti je v ľudskom aktíve –

  o tom vie najviacej zázračný prstoklad,

  v ktorom sú zakliate hudobné poklady.

  Ge-kľúčom vstupuješ do siene muziky.

  Nie iba klávesy tvoj pohľad pohladí,

  aj nás vždy úprimne po srsti poláskaš,

  vďačne nás vovedieš do sveta umenia,

  ktorým tiež bohatneš, čím viacej rozdávaš.

  Čím sa Ti odvďačiť v tej chvíli nevšednej?

  Patrí Ti najkrajšia ružová kytica,

  pretože Ty si tiež ružou, čo nevädne.

 

    


 

 R E K V I E M

 

 V údolí, kde snívaš večný sen,

 ozvenou znie vrúcne rekviem –

 odpusť nám v tej chvíli príval viet,

 keď sa náš bôľ musí vyvravieť.

  Priezračnom jak bielou alejou

 mávajú ti krídla anjelov,

 nemusíš tmou blúdiť krížom-kráž,

 výslnie už v Božom dome máš. 

 Čierne vtáča spieva tvojim snom,

 smutný nápev núka klávesom,

 krehkú krásu kvetov spálil mráz,

 nesmrteľná hudba spája nás.

 V údolí, kde snívaš večný sen,

 ozvenou znie vrúcne rekviem –

 v tieni slov, keď kvíli tónov pár,

 vesmír v slzách umýva si tvár.




DARINKINE DARY

 

Raz ma čas zoznámil s nezvyčajnou ženou,

nad svetské márnosti múdro povznesenou.

Len jedno srdce má a dve čisté dlane –

pomáhať iným sú stále nachystané.

Zväčša si aj dobré slovo ľudí získa,

nuž som do života nazrela jej zblízka.

Vraj už odmalička túžila byť mamou,

a na cudzích svadbách, pred oltármi chrámov

ako nevestu si seba predstavila.

Roky utiekli a z myrty veniec vila.

Dva razy sa jej tá túžba splniť mala,

po dva razy s milým pre oltárom stála.

A keď prvá dcérka, Zuska, na svet prišla -

na svoje materstvo bola hrdá, pyšná.

Zuzana, Mária, tretia Katarína

rastúc ako z vody, je vraj každá iná,

ale všetky majú k sebe dobré vzťahy.

Keď už štvrtá, Mirjam, prekráčala prahy,

Šimonko s Matúškom - šikovné dvojčatá

mamičke priniesli srdiečka zo zlata.

Andrejko v najmenšej postieľočke spinká,

v rodine ho majú ako Benjamínka.

Vraj kdesi nad mestom bocian zasa lieta...

Že by Benjamínkom bolo ôsme dieťa?

Veď vždy túžila mať viacej vlastných detí,

aj tak ich ubúda rokmi vo svojeti.

Ale žarty nabok! – sedem dní je v týždni –

každodenný chlebík je náš prvý blížny.

Rodičia sú ako pracovité včielky –

malí jedia chlebík, zakiaľ srdce veľkí.

Ak je spoľahnutie na rodinné vzťahy,

deťom bude stále vlastný domov drahý,

aj keby skutočnosť bola aká krutá.

Nieto medzi ľuďmi nad rodinné putá!

Rodina vždy bola útočiskom naším,

preto nám rodinu zveľaďovať načim.

Rodina vždy bola základom národa.

Kiež nášmu národu viac detí Pánboh dá,

a Tebe, Darinka, z láskavých slov dary.

Nech sa Ti v živote stále dobre darí!

 

 

RODINNÉ PUTÁ

 

Čím by sme boli na tom svete bez lásky? –

nad suchou trávou vysmädnuté belásky,

ani potuchy nemajúce o kvetoch...

Pre koho by tú nežnú krásu stvoril Boh?                  

 Sú toľké lásky univerzom stvorené!

Strom ľúbi svoje koruny, aj korene,

nenechá svoje plody dozrieť pre seba,

ich rozdávanie iným, to je veleba!

To jeho tiene poskytujú úľavu,

a v trápeniach aj spovednicu bútľavú –

s čím sa jej zveríš, ani vánku nepovie,

aj pre potomstvo každú obeť priniesť vie...

A tak nám neraz, v bezradnosti prichodí,

zobrať si príklad ponúkaný z prírody.

Aj ľudský rod má v pokoleniach rodostrom,

každý z nás patrí k jeho platným častiam trom:

v predkoch nás pevne uzemňujú korene –

po génoch svoj rod poznajú, aj po mene.

Koruna najmä spolieha sa na vnukov –

aby jej  boli pre budúcnosť zárukou.

My, medzi nimi, sme ako ten mocný kmeň.

Nech teda rody košatia do nových mien,

čo v súdržnosti čeliť chcú zlým víchriciam.

Človek tiež nemá v šírom poli zostať sám,

vo vetrolamoch nech si nájde oporu

a v nepohode opiera sa o horu –

jak ľudia s ľuďmi, tak sú hory s horami,

tak, ako brehy ľúbené sú vodami,

tak s dedovizňou držať by mal ľudský rod,

pokoleniam tu nechať rozsvietený knôt -

ak chce prežiť sám, nech aj iných nechá žiť,

lásky k svojeti nech sa nevie sa nabažiť.

Ak sa vymaní raz z rodových pevných pút,

vo svete šírom chce nájsť bezpečnejší kút,

možno dokáže na krátky čas si ho nájsť.

Len zavše, vo sne prikradne sa k nemu vlasť,

kde rodný, starým šindľom plátaný stál krov,

kde vítajú ho kytkou zo slovenských slov. 

 

 

 

 






                                    

 



 

 



 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

 


 



 


 

 


  

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 




 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář