Z NOVÝCH VERŠOV
ČAS BÁSNE
Ešte píšete? (kadekto sa opýta) –
či ste už brko odhodili do žita?
Pamäť pre krásno vari vám už neslúži?
Je vám po vôli blúdiť sadom bez ruží?
A či vám gríflik pravnúčatko zlámalo? –
a či, driemajúc, času je tak na málo?
Také otázky nedávajte básnikom! –
neodpovedia poetickým jazykom.
Jednoduchá reč v zásobe má debny slov –
možno vytlačiť na tucty kníh nezmyslov...
Lež to nie sú už vulkány a gejzíry! -
ani hviezdny prach bez vetra sa nezvíri,
trilkom slávičím sova v húští nenôti.
V čase básnenia svetielkujú klenoty!
V čase básnenia duša lieta v oblakoch!
V čase básnenia zákon tvorby pozná Boh.
Básnik netuší, kedy vyprší mu čas.
V súdku vínovom na vodu sa zmení kvas.
Možno za rohom, z tajomného zákutia
na posledný rým číha pieseň labutia.
DEDIČNÝ HRIECH
Ak Eva Adama nebola by zviedla,
projekt zaľudnenia Zeme bol by vedľa,
neboli by ľudia, domy, ani mestá...
Tak začo nás, ľudí, Pánboh vlastne trestá?
Zato, že hneď prví vypudenci z raja
nechceli v tom raji zostať sami dvaja?
Veď Pán sám dal príkaz naplnenia Zeme.
Akéže to vštepil Adamovi semä,
že sa celé ľudstvo dopustilo hriechu,
čo nás všetkých hodil do jedného mechu?
Ak chcel Pánboh, aby anjeli z nás boli,
Adama mal zmeniť na motýľa v poli
a zvodkyňu Evu na kvetinku v tráve –
bez hriechu by kvitla iba k Božej sláve.
Prečo teda musel o rebro prísť Adam?
Prečo Pánboh poslal s pokušením hada
a prečo len jeden strom bol zakázaný.
Nebol sám pánbožko hriechu zažiadaný? –
či schválne neprišiel na ten hriešny nápad?
Iba smrteľník to nedokáže chápať,
že, hoci on sám sa nedopustil viny,
odpykávať musí Pánbožkove činy.
OTÁZNIK S VÝKRIČNÍKOM
Štedrý deň. Sneží. Klzko.
Prestreté na večeru.
Otec šiel na letisko
z cudziny čakať dcéru.
No nepriviezol za stôl
najvzácnejšieho hosťa.
Trabantík, auto z plastov
kamión zmietol z mosta.
Ako to odôvodní
noc, ktorej vravia: svätá? –
že dravosťou prúd vodný
odniesol jeho dieťa?
Tak viera v spravodlivosť
dostala facku z neba,
otázku položila:
komu ten žiaľ bol treba?!
Či je to moja vina,
ak nevyznám sa v nikom,
že čosi pripomína
otáznik s výkričníkom?
Niečo musí byť bludom
aj v Božom atribúte,
keď sa aj dobrým ľuďom
stávajú veci kruté?!
KOPNUTIE MÚZOU
Veniec jej z ruží uplietol
na zvodnú, štíhlu šiju,
modlikal, prosil, hrozil jej,
no nenaklonil si ju.
V pôvabnom mestskom zákutí
bronzovej soche múzy
dnes v noci z pomsty nakreslil
pod nosom čierne fúzy
úbožiak, čo sa namáha
ospievať hory-doly.
A tak ho kopla nakoniec
(tam, kde to najviac bolí).
Iba ak ona sama chce –
o báseň škoda žobrať.
Tá vrtošivá dáma si
nenechá vôľu zobrať!
VIANOCE
V bielučičkej zástere
z čipiek starej matere,
nežná, krehká inovať
sviatky prišla vinšovať:
„Vstaňte hore, pastieri,
snívajúci v páperí! –
narodil sa Kristus Pán!“
Svitlo najsvetlejšie z rán,
anjel spieva ´Glória...´ „
Koleda sa odvíja
od dediny k dedine.
Ľúbezné a nevinné
Jezuliatko v jasličkách
rozvírilo hviezdny prach,
láskou zahrnulo zem.
Celý svet je Betlehem!
Komentáře
Přehled komentářů
Ale si to vystihla! Veď písanie je ťažká práca, umelecká, ak nepíšeme iba nejaké rýmovačky priateľovi k meninám či narodeninám. Vtipné,pravdivé, rinúce sa z duše, také sú Tvoje verše. Veľa zdravia Ti želám a nech nás ešte často pošteklíš na duši i na svedomí.
Katuška, Katulienka!
(Anna Černochová, 14. 7. 2010 13:21)