Jdi na obsah Jdi na menu
 


Bele Biele

18. 2. 2007
Katarína Hudecová
B E L E B I E L E
(novela)

„Tetyna Štefina“, tak ju volali všetci v dedine, si o sebe myslela, že nad ňu nie je. Ale mnohí dedinčania videli veci skôr opačne. Vraj si potrpela na „výchyr“. Pritom so svojimi desiatimi deťmi, jedno z dvojičiek zomrelo hneď po narodení a popri nepriebojnom mužovi sa životom prebíjala neľahko. Počiatkom tridsiatych rokov dvadsiateho storočia sa svet iba pomaly spamätúval z veľkej hospodárskej krízy. Agrárne Slovensko v rámci ČSR vo zveľaďovaní krajiny zastávalo pozíciu druhých huslí. Pretrvávala veľká nezamestnanosť, príjmy do rodín predstavovali len takzvané žobračenky. Tie však vystačili iba na jeden bochník chleba v týždni. Navyše, škrípal v ňom piesok, akoby bol upečený z múky, pozmetanej po podlahe mlynice.
Pišta ( to meno mu zostalo aj po skončení maďarizácie Slovenska) bol vyučený za tesára. Pre veľkú nezamestnanosť len kde-tu naďabil na nejakú príležitostnú prácu. Ľudia nemali peniaze na stavanie domov. Pokiaľ šlo o kuríny a šopy, tie si amatérsky zhlobili sami. Na chlieb pre rodinu zarábala v panskom vinohrade skôr Pištova žena. Za dvanásťhodinovú „šichtu“ dostávala šesť korún. Veľkostatkár pri tejto práci mužov nezamestnával, lebo zo zákona by im bola patrila vyššia mzda. Tak sa živiteľkou rodiny stala Štefina, kým Pišta zastával post domácej gazdinej. Varil a nosil žene do vinohradu jedlo, čo zostalo po večne hladných deťoch. Naučil sa prať, bieliť dom, vymazať podlahu, ak už bola deťmi veľmi vydupaná. Dokonca aj ihlu zobral do ruky, aby poštopkal diery na pätách toľkých pančúch!
Iné ženy si Štefinu doberali: „Čože neháš toho malého chlapca, aby ty noseu do roboty obedy?! Potkne sa o kamen a drobcovú polívku vyleje po zemi.“ Ona sa však nedala, ľahko sa vynašla:
„Bola by si rada, keby aj tvoj tebe donísou. Dohoví, s kerú je mu akurát fčil dobre?“
„No s tebú iste nyje, lebo do pánskeho vinohradu ho nepustá“ – smeč jej vrátila Róza Mihálková.
„Možno by bou ratčej, keby ho pustyli do pánskej pivnice“ – vytiahla tromf Štefina.
Prekáračky prerušil nad ženami stojaci gazda, keď okríkol Rózu: „Pre tý vaše onakvé reči, čo sa ušám očúvat préči (mal rád, keď sa mu jeho výpovede podarilo rýmovať), skoro si vyttala výhonek révy.“

Štefina bola ženou do roboty ako drak. Pokiaľ o Pištovi sa hovorilo: „Daj ma, Bože, de steš, len ma tycho pološ“, Štefinu prezývali: „Pištova vrtula“. V lete vstávala o tretej hodine, vybehla obďaleč do mladej agačiny, aby priniesla batoh agátového lístia pre dve kozy. Rýchlo naolamovala mladých, práve kvitnúcich halúzok, pozbierala kôpky pod stromami a do trakovej plachty naviazala „batoh jak dom, až kosty praštá“. Tak vravievala, keď si ho posediačky nakladala na chrbát.
Vymaniac sa z tieňa agačiny, v ústrety ju prudko oslepila žiara vychádzajúceho slnka. Zrazu sa kvapkami rosy ligotal celý kraj. Dlaňou si zatienila oči – táto krása ju neohúrila. Ani ju nevnímala. Bola to len jedna z kulís každodennej všednosti údelu dedinskej ženy
Doma zhodila batoh pod šopu, kozičkám dala z neho na raňajky a podojila ich. Mlieko postavila variť na platňu šporáka, v ktorom oheň založila šuškami z borového lesa. Paru z mlieka zhlboka vdychovala a nahlas rozmýšľala: „Z toho rozkvitnutého agáta ešte aj to mlíko voná madom,“ tak voňalo a zunelo včelím bzukotom celé údolie pod rotundou kostolíka svätého Juraja v objatí jarnej bujnej zelene okolitého lesa.
Naliala si mlieka do hrnčeka, mierne ho ochladila vo vedre s vodou, odkrojila krajec „komisného“ čierneho chleba a medzi prácou si uhrýzala a upíjala. Ešte vypustila sliepky z kurína a skromne im nasypala jačmeňa. Potom zobudila muža, aby mu dala pokyny úloh toho dňa... Odhasprovala bránku dvora a ako každé ráno, rozbehla sa hore ulicou, okolo kostola, poza majer do panského vinohradu. Niekoľko žien už čakalo na otvorenie brány nočným vartášom a ďalšie dobiehali, aby nedostali „štrof“ (pokutu) z omeškania.
Štefina si sama nikdy verejne nepriznala, že sa nemá horšie ako prasa v žite. Veľmi rada sa vychvaľovala, ako pred nedeľou zarezala hus – „bolo z nej massiska jak dreviska“. Málokto jej to veril, veď ani v kŕdli neubúdalo. Pravda však bola, že svoje deti vo sviatok do kostola vyfintila nad ostatné. Mohla si to dovoliť najmä preto, že jej slobodná a bezdetná sestra z Ameriky posielala „pakel za paklom“ s obnosenými odevmi po svojich pánoch, u ktorých slúžila. Šatstvo a obuv bývali vyčistené a zachované. Niekedy prišla aj textilná metráž, z ktorej nechávala ušiť šaty najmä svojim najstarším dievčencom. Tie sa potom medzi mládežou vynímali a pýšili. Aj sama sa v nedeľu v kostole pretŕčala, zavinutá do širokého velúrového šálu, čo dostala tiež z Ameriky. Uprostred dedinčaniek, oblečených v modrotlači alebo v tmavších háboch, veľké oranžové ruže na hnedom podklade šálu, aký nemal nik iný, divoko kričali a rušili atmosféru pokory a zbožnosti. Rada predstierala zámožnejšiu, než boli jej susedky.
Ale v priebehu roka boli aj také dni, keď si to myslela oprávnene. Jej druhá sestra bola vydatá za mlynára kdesi na siedmej dedine. Mala iba jednu dcéru a slovo „bieda“ jej už dávno vypadlo z pamäti. Avšak, pripomenulo sa jej v čase okolo výročných sviatkov. Keďže bola krstnou mamou všetkým Štefininým deťom, posielala im k Vianociam čokoládové kolekcie, aj anjelské vlasy, vyrobené zo skla. Tie na stromčeku vyzerali krásne, ale na neopatrný dotyk pichali ako ostne. Aj sestre a kmotre poslala v obálke stovku, aby sa krstňatá aspoň na Vianoce najedli do vôle. Štefina vtedy vyzývavo teperila z obchodu kôš, kopcom naložený potravinami. V druhej, voľnej ruke, niesla od mäsiara ledabolo zabalenú dlhú „karmenádlu“, aby každý videl, koľko a aké mäso nakúpila. V obchodoch sa predbiehala: „Prepustite ma, vet ma doma čaká desat decék!“ Ľudia jej už takmer samozrejme ustupovali, čo si Štefina vysvetľovala ako prejav úcty.

Vždy, keď sa skončil jesenný čas zberu úrody a dni sa začínali krátiť, ľudia sa vrátili z polí bližšie k peci. Muži pílili a pod šopy ukladali drevo na zimu, čo-to stružlikali alebo kadečo opravovali, na čo sa v lete neušlo času. Štefina znovu prevzala od muža svoju pôvodnú funkciu. Len čo deti po obede umyli riad, rozprestrela na stole deku, na ktorej rozžeraveným „piglajzom“ vyžehlila bielizeň. Ešte za vidna zniesla z pôjda nadžgané vrece peria z niekoľkokrát ošklbaných husí. Dovarila večeru – deťom dala do jednej ruky lyžicu, do druhej krajec chleba a kyslej krumpľovej alebo fazuľovej polievky naložila do štyroch tanierov. Traja a traja jedli zo spoločného - kde by sa nabrali taniere pre každého zvlášť?
Medzičasom sa zotmilo. To už prichádzali susedky na driapačky. Bolo ich okolo stola zo osem. Odriapané perie im z hrstí padalo na stôl ako veľké vločky snehu. Kostrnky púšťali na zásteru a zo zástery pod nohy na zem. V tomto období všetci chodili s páperím vo vlasoch aj na šatách.
Driapanie peria na dedine bývalo, okrem kostolných pobožností, jedinou spoločenskou príležitosťou. Čo sa tam pesničiek naspievalo, napretriasalo klebiet, povier, strašidelných príbehov...! Stará Kočišová rok čo rok znovu opakovala, ako ju cestou z mlyna v susednej obci zastihla tma. Chodiť okolo tamojšieho cintorína v tom čase nebolo radno. Raz, ako už kráčala hore kopcom ku kaplnke Panenky Márie, zrazu len počula za sebou akoby psie vrčanie a čosi ju ťahalo za sukňu dozadu. Keď sa obrátila, aby zistila, čo to je za psisko, nevidela nič, ani živého ducha. Len čo chcela pokračovať v chôdzi, zasa to isté. Pochytila ju triaška, zuby jej drkotali, ale už by sa nebola obzrela ani za svet. Vo vrecku sukne našla pátričky. Prežehnala sa a začala sa modliť - ani nevedela, či radostný, bolestný alebo slávnostný ruženec. Až potom jej mátoha sukňu pustila a prestalo aj vrčanie. Viac by tadiaľ po zotmení nešla za nič na svete. Mnohí vraj rozprávali, ako po nociach v tých miestach behával pes bez hlavy, s očiskami ako lampáše.
Aj Štefina každoročne zopakovala svoj „žartovný“ príbeh o chytrej dedinskej dievke, ktorá dobehla princa, keď hľadal nevestu Neserušku, aby na hrade nemusel postaviť záchod. Kúdelka nerozprávala nič, iba počúvala a podchvíľou z vačku zástery vyťahovala a riedkymi zubami prežúvala pukance - doktor jej povedal, že sú dobré proti žalúdočnej kyseline. Enofe ťahalo na osemdesiatku - v driemotách jej každú chvíľu klesla hlava do peria. Štefina ju tej zimy na driapačky už ani nevolala. Tá sa však nevzdala, každý večer, ako pod pokutou prišla prvá - veď, hádam ju len nevyženú. Aby sa zviditeľnila, chcela tiež prispieť troškou do mlyna: „Jennymi rázy istý mój z mojú išli na jarmek. Len ket ich stretou...“ Kúdelka tentoraz otvorila ústa: „Enofa, budú tycho! Už sme to očuli tysíc rázy.“ Zahriaknutej Enofe zostali ruky stáť: „Tátok pany to ešte neočuli!“- nedala sa odbyť. „Tátok pany su na to any neny zvedavá!“ Bolo teda rozhodnuté. Enofa sa poobzerala po driapačkách, no žiadna sa jej nezastala. Zhlboka sa nadýchla, až ju v nose pošimralo vdýchnuté páperie – kýchla a kopu peria rozfúkala po kuchyni. „Uš len to nám chýbalo, nevím, načo ste aj prišli!“– Štefina poznamenala zlostne.
Cestou domov sa k mame prikmotrila Kočišová: „Aby ste neboli ukrátená, dopovím Vám to, čo Enofa začala: Ket rás jakýsi gazda ze ženú išou do Fraštáka na jarmek, za Ardanovcami po ceste dobehli miškára Kobuldu, čo aj do našej dedyny chodev miškuvat praste. Pristavev ich, aby ho zebrali na sane, praj sa ide k Frantyškánom vyspovedat. Žena sa ho opýtala, jaký tašký hrích ho tlačí na duši, keď sa s ným vybrav až do Fraštáka. Nestev povedat. Aš neskór sa prezvedelo, že je zavretý v Leopoldove, lebo vymiškuvav starého jennej krčmárky. Jej muž mau frajírku, za kerú chodeu do Píštan. Krčmárka si najala Kobuldu. Svojmu mužovi navarila silného odvaru z makovíc, do kerého prilála rumu, aby pekne vonau. Ket tuho zaspau, páleným posmelený Kobulda ho vymiškuvau jako kanca. Praj si odtál zato odvídou do svojej maštale kravu. Kúdelka Enofu zaharušila, lebo sa to už človekovi hnusí kolom dokola očúvat.“ Mama jej povedala, že to všetko si Enofa možno vymyslela alebo sa to ešte len stane. Veď ten miškár údajne emigroval do Ameriky a práve na tom miškovaní prasiat tam poriadne zbohatol.
Najúspešnejšou rozprávačkou na driapačkách však bola moja mama. Podujala sa vyrozprávať na pokračovanie román Leva Nikolájeviča Tolstého Anna Karenina. Ženy boli príbehom natoľko zaujaté a dojaté, že počas hodiny rozprávania žiadna z nich ani nehlesla. Keď mama na piaty večer rozprávanie zavŕšila tragickou samovraždou Anny Kareninovej pod kolesami vlaku, ženy boli namäkko a Kúdelka si zaslzené oči utierala rožtekom zástery.
Cecila, čo predspevovala v kostole, naliehala, aby na záver zaspievali aspoň jednu mariánsku pesničku a vzápätí zatiahla: “Ómária, primlúvnica naša...“ Pridali sa aj ďalšie. Cecilin zvučný hlas mal čo robiť, aby prehlušil Kúdelkinu falošnú nôtu.
Pod stolom, v kostrnkami vystlanom dreváku, ktorý si Kúdelka vyzula, lebo ju tlačil, driemal Štefinin malý kocúrik. Keď si pred odchodom drevák chcela nazuť, vyrušený zo spánku sa pretiahol, prestrašený si uľavil a ušiel. Kúdelka zacítila čosi teplé a smradľavé. Chytila za hrsť kostrniek, drevák ním vytrela a ruku si poutierala do spodnice. Kočišová ju napomenula:
„A či to ony takto robá, Kúdelka?! Najprv si ruku mali vyumývat venku, ze snahom a potom utret do sukne! Pekne budú smrdet!“ Zhovievavá Kúdelka jej na to:
„A čo je vác?! Aj hovínko je od pánbožka. Jakási su fajnová!“ - tým to bolo vybavené.
Čas ubiehal. Na posledný večer driapania Štefina napiekla za misu jemných zákuskov a navarila zrnkovej kávy s mliekom, aby, ako bolo zvykom, driapačky pohostila oldomášom. Ženy sa potajme jedna na druhú uškrnuli a pomysleli si:
„ Zasek ten ´výchyr`!“ Veď všade na oldomáš podávali kysnuté lekvárovníky so šípkovým čajom. Štefina porušením tradície opäť sa chcela vytiahnuť nad ostatné.
Napriek tomu sa ženy s chuťou do zákuskov pustili, pochvaľovali ich a pýtali si recept.
„Fčil nemám kedy písat, ale pošlem vám ho po deckách“, sľubovala, keď medzitým pľasla ktorési z detí po načiahnutej ruke do misky so zákuskami: „To nesmíš, to je len pre tetynky!“
Päťročný Milanko naozaj o niekoľko dní prišiel s receptom.. Zvedavo sme ho s mamou čítali. Názov zákuska bol „deň a noc“. Kakaový plát cesta mal byť prilepený lekvárom na plát bez kakaa. Osobitne bol napísaný postup na kakaové cesto a osobitne na cesto biele. Štefina sa však pri písaní pomýlila: napísala „bele“. Zistila chybu, nuž chcela slovo prečiarknuť. Ale okuliare neboli naporúdzi. Len po pamäti sa jej slovo „bele“ podarilo podčiarknuť, ako keby bolo dôležité. Vedľa napísala správne slovo „ biele“. S mamou sme sa schuti zasmiali. Potom už zákusok dostal nový názov: „bele biele“. Často sme domŕzali, aby nám mama „bele biele“ upiekla.

Zopár rôčikov sa prevalilo ponad Inoveckým pohorím. Naša generácia dorastala do dospelosti počas vojny. Ktoré z dievčeniec sa nechceli plahočiť v čase i nečase na panských poliach, nechali sa najímať do služieb v hoteloch alebo rodinách blízkeho kúpeľného mesta. Aj Štefinine dievky sa postupne z domu vytrácali za vlastným chlebom. S jej treťou dcérou, Magdou, som sa nerozlučne priatelila. Ak nám len trochu čas dovolil, jedna bez druhej sme sa nepohli. Odvšadiaľ, do nekonečna sa navzájom odprevádzajúc, o všeličom sme sa rozprávali a snívali. Ona sa v tom čase učila za krajčírku a ja som práve mala pauzu v slúžkovskej profesii. Musela som niekoľko mesiacov pobudnúť doma. V domácich a poľných prácach som nahrádzala mamu, ktorá sa liečila v bratislavskej nemocnici.
Denne som sa s prácou veľmi ponáhľala, aby som po zotmení mohla čakať na Magdu pred domom krajčírky. Popod pazuchy, samé dôverne šušušu - dnes už neviem o čom sme vedeli toľko hovoriť.
Pamätám sa však na veľa podrobností, ktoré mi rozprávala o svojich dvoch starších sestrách, ktoré taktiež slúžili v spomínanom kúpeľnom meste. Hedviga bola zamestnaná u bohatého veľkoobchodníka Pápaya a od nej mladšia Ilona slúžila v rodine nemeckého zubného lekára. Nemecká rodina sa pred koncom vojny vysťahovala do Nemecka a Ilona zostala bez miesta. Bola už zvyknutá na fajnovejšie prostredie, než aby prijala hocijakú podradnejšiu službu.
S Hedvigou takisto u Pápayovcov slúžila Mila Konôpková. Tiež pochádzala z našej dediny. Bola kuchárkou a gazdinou, zakiaľ Hedviga upratovala a opatrovala deti ako „Kinder Fräulein“.
Nezamestnaná Ilona, keďže sama mala ambície dostať sa do Pápayovského domu, prišla za sestrou Hedvigou s nápadom, vyštvať Milu z miesta kuchárky.
Hedviga chcela sestre pomôcť, a tak začala pred panstvom Milu ohovárať: vraj si po záchode neumýva ruky, prsty strká do jedla a oblizuje ich a ešte kadečo si povymýšľala...
Milu teda rodina prepustila a prijala miesto nej Ilonu („urob čertu dobre...“). Hedviga postúpila na miesto kuchárky a Ilona nahradila sestru pri upratovaní a starostlivosti o deti.
Kým prvá bola poslušná, pracovitá, čistotná a poriadkumilovná (ibaže na jedno oko škúlila), jej mladšia sestra Ilona sa v práci nepretrhla. Zato však bola dievčaťom, ako sa o nej vravelo: „krv a mlieko“. Čierne, mierne zvlnené vlasy rámovali jej peknú, sviežu tváričku. Líca mala vždy prirodzene sfarbené, jej úsmev sa belel dvoma radmi zdravých zubov a čokoládovohnedé dúhovky očí sa na svet dívali akoby prekvapene. Pekne formované krivky postavy a celkový vzhľad rozhodli o jej ďalšom osude.
Mila, po prepustení z práce, sa vrátila nazad do dediny, k svojim rodičom. Ale mesto, ktoré opustila, často navštevovala. Stretala sa tam s inými slúžkami, chodila k domovníčke Pápayovského domu, špicľovala a prinášala domov rôzne klebety.
Pozoruhodný príbeh Pápayovskej rodiny už poznala celá dedina. Veľkoobchodníkove manželstvo bolo rozvedené pre manželovu neveru. Avšak, keď ich spoločný osemročný syn ochorel na vtedy nebezpečný záškrt, pred smrťou, ktorú ako dieťa nemohol predvídať, prosil rodičov, aby sa zasa k sebe vrátili.
Po synovej smrti, obaja bolestne zasiahnutí, naozaj sa opäť dali dohromady. Postupne sa narodili ďalšie dve deti, ale manželstvo to neupevnilo.
Veľkoobchodník Pápay bol driečnym štyridsiatnikom. Cez vojnu sa mu kšefty úspešne darili najmä vďaka rozbujnenému čiernemu obchodu. Mohol si dovoliť užívať život naplno. Ospravedlňoval to tým, že v posmrtnom živote mu už veľa rozkoše dožičené nebude. A keďže negatívny chýr sa roznáša ako po vetre, vravelo sa, že jedno dieťa má s nejakou chyžnou vo Švajčiarsku, ktorej posiela alimenty. Čas od času za ňou lietal na vlastnom športovom lietadle.
Pani, kvôli deťom, trpezlivo znášala manželove výstrelky, ktoré on kompenzoval darmi, vodieval ju do spoločnosti a – pretvaroval sa.
Vďaka Mile Konôpkovej sa po dedine trúsili závistlivé reči o tom, ako sa obe Štefinine dcéry majú v službe dobre. Vraj majú výnimočné platy a podchvíľou dostávajú rôzne dary a pozornosti. Sama Štefina sa rada pochválila: „Potte sa kuknút, jakého ježiška na službe dostali naše dývčence. Taký pekný damašek ste ešte nevideli. Len sa tak ligoce, jako hadbábny. Majú ich tam rady, sú poslušné, robotné a poránne...“ Ale ženy si pošuškávali, že veru niečo nebude s kostolným riadom.
Po určitom čase, práve sa schyľovalo k Veľkej noci, moja priateľka Magda sa tešila, že sestra Ilona má prísť na sviatky domov. Iste jej niečo pekné prinesie, možno aj látku na šaty... .
Miazgou prekypujúca príroda už vystrkovala prvé púpätká kvetov a lístočkov v zatrávnených humnách. V domoch sa bielilo, dvory po zime upratovali, chystala sa veľkonočná poživeň.
Bol práve Veľký piatok. Ľudia sa trúsili z kostola a do kostola - patrilo sa ísť pobozkať z kríža sňatého Kristuska. Na dedinskom pľaci práve zastavil autobus. Medzi inými ľuďmi som spozorovala Magdinu sestru Ilonu. Pobehla som, aby som ju srdečne privítala. Ona však veľký záujem o mňa neprejavila. V jednej ruke niesla kufor, na druhej mala pred sebou prehodený jarný kabát. Dala sa uháňať hore ulicou, akoby sa s nikým ani nechcela stretnúť. Vysvetľovala som si to tak: odkedy sa popri svojej sestre zamestnala v rodine bohatých Pápayovcov, naozaj spyšnela.
Na veľkonočnú nedeľu, ako vždy predtým, boli sme s Magdou na veľkej omši. Jej mama nám zverila do opatery Magdinho päťročného brata Milanka, ktorému na túto príležitosť nechala ušiť pre deti vtedy módne biele matrózky.
Ako sme šli z kostola dolu vŕškom pomedzi ľuďmi, Magda ma upozornila na mládenca, Korola Vavruša:
„Pozri sa, Karol! Víš, že bude mojím švagrom?“
„Čože, švagrom?,“ spýtala som sa.
„No, bude sa ženit, Ilona bude mat od neho decko.“
Vyrazilo mi to dych. Vedela som, že Mila už kadekomu pošuškala čosi o tom, že Ilona má veľké brucho a zaručene bude mať decko. Ale - veď som ju iba predvčerom videla a nič som nespozorovala. A veru si tá nezakrývala brucho kabátom iba tak. Dosiaľ som Miliným rečiam neverila, ostala som v pomykove. Magdine a moje zaujatie týmto problémom však zrazu prerušil detský plač. Jej malý brat Milanko, ako sa nám v našej nepozornosti vyšmykol z rúk, rozbehol sa dolu cestou a zrazu ležal na bruchu v riedkom blate. Bežali sme k nemu, poutierali sme mu slzy a báli sme sa odviesť ho domov. Inak sa však nedalo. Keď túto pohromu uvidela tetyna Štefina, zalamentovala: „Jéžišmáriajózef, jako ste ho to merkuvali?!“ - popadla varechu a hlava-nehlava mlátila chlapca, kadiaľ začiahla. Obe sme ho chránili vlastným telom, ale aj nám sa ušlo varechovej nádielky. Hneď poobede musela Magda matrózky vyprať. Blato však na bielom textile stále nechávalo škaredé škvrny. Rozzúrená Štefina ich v tom hneve dala vyvariť do lúhu, lenže, to im bol už naozaj koniec. Tmavomodrý šujtáš, ktorým boli matrózky lemované, vyváraním pustil farbu v rôznych odtieňoch, už by sa neboli hodili ani na maškarný bál.
Prešiel týždeň a opäť sme spoločne s Magdou šli do kostola. Magda mi povedala, že svadba bude už v najbližšiu sobotu. Všetky tri ohlášky budú dnes naraz ohlásené z kazateľnice: „Ponáhlajú sa, aby bola svadba ešte pred pórodom. Bude to tychá svadba, bez muziky, pozvaná bude len najbližšá rodyna. Ale teba, jako svoju najlepšú kamarátku, tam stem mat!“ S majstrovou už vraj vyhútali, kde pre mňa vypožičajú dlhé ružové šaty pre družičku.
Takto sa veci vyvíjali po Iloninej línii. Mila však vysliedila, že po línii Karolovej je všetko naopak.
Keď prišiel domov z omše, hneď vo dverách ho krikom privítala nevlastná matka, ktorá si - na niečo také nepripravená, v kostole práve vypočula ohlášky. Karolovho otca si pred rokmi zobrala ako staršia dievka, keď ovdovel a po nebohej zostali traja malí chlapci. Spolu s mužom ich poctivo vychovávali a po skončení ľudovej školy všetkých nechali vyučiť remeslu.
„A ty si nevedeu, čo je s tebú, ket sa pred pol rokom ženeu tvoj brat Fero? Nemohli sme svadbu odbavit naraz, za jenny penáze? To si nám moseu najprv narobit hanby?“
„Mamka, nehajte ma, nech vám šetko vysvetlím. Je pravda, že sa mi Ilona ždy lúbila. Aj by som hu bou steu za ženu. Ked som s nú na muzikách tancuvávau, nygdy jej to nebolo po vóly. Ked som hu steu odprevádzat domou, utekala prede mnú, vyhovárala sa na mamu. Ja som bou s Ilonú len jeden raz, prvý a poslenný, a to v našej pajte. Bolo to po štefanskej zábave. Tedy prede mnú neutekala, naopak. Túlila sa ke mne, Karolko sem, Karolko tam. Či hu ešte lúbim. Ona si ma, praj, velice váži a že ma ždycky lúbila, len sa, jako budúcej svokry, bála vás. Nemyslite si, že som taký sprostý, že nevím, za kolko mesácou sa decko móže narodit. Že pod srdcom nosí moje decko, mi písala v liste poste restante, kerý prišou na poštu. Ket poštmajsterka pre mna poslala, všimou som si, že list už bou ráz otvorený a zasek zalepený. Že budem otcom, vedela celá dedina prv jako já. Aj som sa zabudou hanbit, potešeu som sa, reku, už hu fčil budem mat istú. Až ket si ma dali zavolat jej rodiči a nalíhali na skorú svadbu, začalo mi svitat. Nech len ma ešte raz zavolajú, ja im povím, čo je ich pekná divka! A o mna sa, mamka, nemosíte bát. Ja som otcom toho dítata neny, nech si ho hladá tam, gde skutečne je. Aj som včera večer bou na fare, steu som ohlášky zrušit, ale pán farár neboli doma. Potom som to už nestyhou... No, priznám sa, nebou som si ani celkom istý...“ Všetko to zo seba vysypal vzrušeným hlasom, ako by mu to naozaj nebolo celkom jedno, že sa veru ženiť nebude. Naraz čosi buchlo – Karolovej macoche spadol kameň zo srdca.
O pár týždňov po Veľkej noci, vrátiac sa z nedeľnej omše, veľmi som sa ponáhľala dovariť obed. Otcovi a menším súrodencom som naložila na taniere, aj sama som čosi zhltla. Rýchlo som umyla riad, aj pot zo seba som spláchla pri pumpe. Navliekla som si nedeľné šaty a poďho za Magdou. Bola som s ňou dohodnutá, že sa po ňu zastavím a spolu pôjdeme na futbalový zápas, čo sa mal odohrať na našom ihrisku konča dediny. Hosťujúce mužstvo prišlo na vozoch s koňmi z ktorejsi obce za Váhom.
Zastavila som sa v ich dvore, kde nad korytom s plienkami stála Ilona – dieťa sa medzi časom narodilo, o čom som od Magdy vedela.
Ilonin otec ma informoval, že Magda, ako budúca krajčírka, bola pozvaná do starostovho domu, kde práve vydávali dcéru Lenu. Ona ju mala poobliekať do svadobných šiat a pripraviť na sobáš. Ten sa mal konať v našom kostole o chvíľu, hneď po litániach. Potom sa obrátil k Ilone, zásluhou ktorej sa po prvý raz stal dedkom:
„Zeber sa a hybaj ty s nú!“
„Nejdem, budem doma z malým,“ odpovedala a stále sa pozerala kamsi do zeme.
„Len pekne hybaj! Fčil sa budeš pred ludmi skovávat?! Mala si sa skorej hanbit. My ty decko opatríme!“ vyriekol to ako kategorický imperatív. Obliekla sa teda do nedeľných šiat a šla so mnou. Cestou sme navzájom nevedeli, o čom začať reč.
Magda, ako bola s richtovaním richtárovej dcéry hotová, už stála pred ich domom a čakala na mňa. Bola trochu zaskočená, že sme prišli dve. No ale čo už? Tak sme si to teda namierili na miestne futbalové ihrisko. Ako sme šli dolu dedinou, ja prvá som si všimla oproti nám idúceho, pekného a slušne vyzerajúceho mládenca. Upozornila som naňho Magdu, ale neušlo mi, že nejako divne sa zatvárila Ilona. Akoby sa chcela rozbehnúť a vrátiť domov. Mládenec prešiel okolo a obzeral si nás, vari si niečím nebol istý. Obe sme sa ohliadli a videli sme, ako sa po niekoľkých krokoch zastavil, váhal, čo urobiť. V tom sa Ilona obrátila na opätku a bez slova podišla k nemu. Chvíľu sa spolu rozprávali. Spýtala som sa Magdy, či je to nejaký Ilonin známy. Ohúrila ma odpoveďou:
„Vet tuším toto je ten mój budúci švager. Že sa dovízou s tymi fotbalistami. Hnet poobede sa u nás zastaveu. Ja som ale mosela odít, nevím, čo sa zemlelo.“ Povedala to akosi zmätene a neisto.
„Ale, vet si hovorila, že by to mau byt Karol Vavruš! Nerozumím. Jako to teda vlastne je?“
„Ja ty sama nevím. Najprv to mau byt ten Karol. Ilona si myslela, že až by sa tento neprihláseu, zebrala by si aj Karola.“
Boli sme z toho zmätené obidve. Ilona zostala s mládencom uprostred cesty, a o chvíľu spolu vykročili k Iloninmu rodičovskému domu. My dve sme sa dali do behu, aby sme nezmeškali začiatok futbalového stretnutia, v ktorom účinkovali aj naše tajné prvé lásky.
Zase prešiel týždeň plný rečí a informácii o tom, ako to s tou Ilonou je. Mila by bola bývala schopnou špiónkou. Všeličo vysliedila, všeličo sa dozvedela... Či už s pomsty alebo zo závisti, nič si nenechala pre seba.
Za humnom Miliných rodičov sme mali malý kúsok role. Po daždi, keď vetrík už ovial rosu a osušil povrch oráčiny, vybrala som sa zasadiť zvyšok zemiakov, čo som deň predtým nestihla pre prvú jarnú búrku. Cestou ma oknom zahliadla Mila. Vzápätí bola na našej roli:
„No čo, družica! Uš máš na svadbu šaty nachystané!“ Nevedela som, ako mám odpovedať. Ona však na odpoveď ani nečakala:
„Ilona sa prespala s pánom, decko má od neho. A ket nepochodyla u Karola, fčil chce Hedvige odvíst frajíra, aby si hu zebrau. Je mazaná šetkými mastami Ket jej pán vlastným eroplánom vozev ze Švajčárska látky na šaty, porcelánový rád, alebo hodynky, neostalo len pri tom. Aby to nebolo dyvné, mosev to isté dávat aj Hedvige - dva razy zaplaceu za potešený z Ilonú. Pani možno o tom aj vedela, že hu obrába, ale radšej túto, než by sa vláčeu po bordeloch. Ilona to stela hodit na Karola Vavruša, vedela, že hu lúbi a že, možno jej to odpustí. Ale zaistila sa aj inde. Tento šuster Tomáš je z Kostolán. Chodev z Hedvigú. Po vojenčine by si hu bou zebrau. Hedviga urobila čertovi dobre a peklom sa jej odmeneu. Ket bou šuster v jesen na prepustke, prišou za Hedvigú. Bolo to v nedelu poobede, išli do parku a Ilona sa k ným pridala. Navečer, ket už bolo treba panstvu podávat večeru, Hedviga sa mosela vrátit. Ilona takú povinnost nemala a zostala s Tomášom až do tmy. Ketže je od Hedvigy peknejšá, okrútila si ho okolo prsta a zvídla ho ve volákom kríčku na konci parku. Odtedy hu šuster nevideu, vet hu aj fčil ledva poznau. Až ket jej šupelo, napísala mu na vojnu list, ale aj Karolovi Vavrušovi. Na Štefána dostala volno a ponáhlala sa domou, aby si tu pri muzike zaistyla aj tretého tatka pre decko. Nebojsa, dobre hu velkoobchodník Pápay odškodneu. Že praj dostala od neho do výbavy dvacat tysíc. Fčil už len, kerý ze ženíchou sa na ne ulakomí.“
Čakala som, kedy už Mila konečne zatvorí sprchu týchto nehanebností. Mohla ma ich aj ušetriť, veď som mala iba sedemnásť rokov - rozprávanie o podobných veciach som bez začervenania nedokázala počúvať. Bolo však viac než isté, že toto všetko neporozprávala iba mne.
Magda mi pri stretnutí vravela, že svadba bude o mesiac, lebo sa musia vybaviť papiere a iné danosti. Neodvážila som sa jej spýtať, kto bude ženíchom. O informáciách od Mily som sa pred ňou tiež nezmienila. Na svadbu sa mi bohvieako nechcelo, prisľúbila som sa iba kvôli Magde.
Otcovstvo teda prischlo Hedviginmu snúbencovi Tomášovi.
Dedinčanky za Štefininým chrbtom si škodoradostne pritakávali v názore, že veru vidno, ako jej sklapol hrebienok. Aj tak bolo. Vo svojom nadnášaní sa nad iných Štefina očividne skrotla. Ľuďom sa neveľmi ukazovala na oči, aj do kostola prichádzala posledná a zostávala stáť pri dverách, aby mohla vybehnúť von medzi prvými. Ale dlho jej tá krotkosť nevydržala. Keď sa ukázalo, že veci sa až tak beznádejne nerysujú, obrnila sa nevšímavosťou a začala sa tváriť, že sa vlastne nestalo nič takého, čo by už „odbohsveta“ v dejinách ľudstva nebolo zaznamenané aj vo svätých knihách.
Keď sa neveľký sprievod svadobčanov uberal hore ulicou ku kostolu, špalier mu robilo dosť zvedavcov. Kdekto konštatoval, že taký pekný novomanželský pár, ako bola Ilona s Tomášom, sa vyskytne zriedka kedy. Ilona, keď svoju krásu zahalila do závoja a bielych svadobných šiat, vyzerala ako nevinný anjel. V tmavých vlasoch mala biely, umelý venček. Rozmarínom, ani asparágusom jej Magda hlavu neovenčila, keďže nevesta už nebola panna. Ani z kytice bielych karafiátov zelené girlandy neovísali.
Štíhly blondín Tomáš, v novom čiernom obleku s pierkom a v bielej košeli s podobnou kravatou, vyzeral ako princ – nebolo by nemožné zaľúbiť sa doňho, keby sa práve neženil. Nevestu si teda nemusel hľadať podľa stratenej črievičky. Ako obuvník, sám jej ušil (bele) biele lodičky na vysokom podpätku. Malého Dušanka zverili do opatery starej Kúdelke - vraj skoro celý svadobný obrad preplakal, akoby dieťa naozaj tušilo a muselo trpieť za hriechy rodičov, tak to neraz bolo počuť aj z kancľa.
Ilona hľadala otca pre syna, a krivolakými chodníčkami života sa jej podarilo nájsť švárneho a dobrého muža.
Štefinina najstaršia dcéra, Hedviga, nadosmrti urazená a ukrivdená, na svadbu neprišla. Iba nepozvaný Cigán Mišo prišiel s husličkami pod pazuchou a vyhrával novomanželom do uška aj každému, čo si kto rozkázal. Všakovakého jedla a pitia bolo dosť, aby sa po dedine roznieslo, že ženích neurobil zlú partiu a finančne zabezpečená nevesta sa veru dostala pod čepiec driečnemu gavalierovi. Na rodinnú blamáž sa skôr-neskôr zabudne. Vždy to tak býva, keď nejakú udalosť prekryje iná, novšia.
Keď som sa o desiatej večer vracala zo svadby domov, mama na mňa už čakala pri uličnej bránke. Zďaleka som oznamovala: „Mama, bolo aj bele biele!“
Štefina na druhý deň, akoby sa nechumelilo ( niektorí vraveli: „bez hanby“, iní: „niet domu bez dymu“), obehala susedov so svadobnou výslužkou. Organistovi zaniesla fľašu koňaku a pánu farárovi najväčšiu tortu.
Bolo „po Kačinej svadbe“ - a beťár-život vyšliapanými i nevyšliapanými chodníčkami šiel ďalej kadiaľ sa mu zachcelo.

Po mnohých rokoch som po mame zdedila starú kuchársku knižku. Bolo v nej plno zažltnutých výstrižkov z novín a iných papierikov s receptami. Našiel sa medzi nimi aj originálny recept na bele biele. Uschovala som si ho ako spomienku a svedectvo veselých, aj menej veselých zážitkov z dievčenských rokov.
Štefina je dávno pod zemou. Keď sa kde-tu v dedine niekto začne vyťahovať nad iných, ľudia prehodia zaužívané: „Namyslený je jak tetyna Štefina.“ Ale už málokto vie, komu toto prídavné meno pôvodne patrilo.
l



















 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

nooo

(nooo, 4. 10. 2010 16:05)

noooooooooooooooo čo už

Pozdrav

(Ľ. Kobulda, 8. 3. 2010 14:21)

Dobrý deň p.Hudecová, želám Vám ešte pevné zdravie a veľa tvorivých síl do písania. Mám na Vás jednu otázku. Je ten príbeh o miškárovi pravdivý a ide o autentickú osobu?

ahoj

(lucia, 5. 2. 2008 20:33)

pekne clanky hh......