Krajec zo slnka
13. 4. 2008
KRAJEC ZO SLNKA
Februárové slnko sa márne namáhalo roztápať na zemi snehovú škrupinu. Čo aj cez poludnie kde-tu vytvorilo kalúžku, do rána z nej bolo zrkadlo alebo kĺzačka. Mráz nie a nie poľaviť a ustúpiť kalendárnemu predjariu.
Poslali ma do Krivákov s opravenými čižmičkami. Cestou som si ich prezerala. Boli zánovné, ale môj otec z nich urobil takmer nové, na kopytách vyformované, „vyglancované boxom“. Takzvané „kalíškové“ podpätky boli podrazené novými podkovičkami, podrážky z ružovkastého krupónu, pribité dvomi radmi drevených „štiftíkov“ boli navoskované a „vypulírované“, skoro som sa v nich videla.
„...chválen pán Ježiš Kristus. Priniesla som opravenú obuv.“
Babka Kriváčka odložila mliečnik z pálenej hliny a utrela si ruky do zástery. Prevzala odo mňa čižmičky a s obdivom povedala:
„Teda, teda. teda – je to ale majster, ten Tvoj otec! A čo sme dlžní?“
„Pätnásť korún“ – povedala som, neistá si, či to nie je veľa, lebo koruna mala vtedy vysokú hodnotu. Ale babka Kriváčka súhlasne prikývla a poslala svojho muža do blízkeho družstevného obchodu kúpiť petrolej, aby mu rozmenili päťdesiatku. Peniaze som zobrala a poďakovala, chytajúc sa kľučky dvier na odchod.
„Počkaj, počkaj, Káčatko. Sadni si. Keď zmútim smotanu, dám Ti od cesty na čerstvý krajec čerstvého masielka.“
Dedko šiel odniesť petrolej do komory, odkiaľ priniesol za slamenicu ako med sladkých sušených hrušiek: „Tu máš, jedz! My už na to nemáme dosť zubov.“ Sadla som si na ponúknutý „štokrlík“ a než som odišla, moje zuby ich zvládli skoro polovicu. Ostatné mi zabalili do novinového papiera a strčili do vrecka kabáta.
Ešte prichádzajúc k ich domu som zacítila vôňu čerstvého chleba, ktorý babka Kriváčka len pred chvíľou vytiahla z pece. Šesť teplo vyžarujúcich pecňov ležalo naukladaných na dlhej, konopnou plachtou prikrytej lavici. Boli do zlatohneda upečené a každý sa ligotal ako slnko na oblohe.
Bol štvrtok, v škole voľný deň, nečakala ma žiadna práca, ani kamarátky. Nuž som teda sedela, žuvala som slovenské figy, ako sme sušeným hruškám hovorievali a rozmýšľala o tom, ako dlho také mútenie masla môže trvať.
Dedko Krivák sa pred rokmi vrátil z Ameriky. Keďže vo februári na dvore nebolo do čoho pichnúť, sadol si k peci, svoju dlhú fajku, ktorej hovoril pipasár, si napchal tabakom a triesočkou pripálil zo šporáka. Pipasár bol pekne zdobený lesklým žltým kovom, nuž som mu ho pochválila.
„Ja, dievča! Ten si už veľa pamätá! Aj sveta videl toľko, čo ja. Ten som si priviezol z Pensylvánie ešte roku .... V ktorom to bolo, Betka?“
„V tom, keď sa nám koncom zimy ako prvý narodil Tónko. Mám to napísané v starej modlitebnej knižke pod hentou hradou. Tam si to nájdi.“
„By sa mi chcelo chodiť po rebrík a liepať sa kvôli tomu po hradách. Pipasár je mi vzácny aj preto, že som vtedy skoro oňho prišiel. Keď sme v Hanburgu vystupovali zo šífa, až v prístavnej krčme som zistil, že ho nemám. Buď mi ho niekto ukradol, alebo som ho zabudol v kajute. Rýchlo som bežal naspäť. Našťastie, ešte som zastihol kapitána. Vrátil sa so mnou do kajuty a môj pipasár si tam visel na háku zvnútra dverí. Tak som sa mu potešil, ako keby mi niekto k zárobku pridal sto dolárov. Skrátka, je z Pensylvánie. Stavím sa, že si sa o tom ešte neučila, na ktorom konci sveta to je. A čo si sa v tej škole naučila naposledy?“
„Básničku Štefánikova matka od Krčméryho.“
„No tak nám ju teda povedz, nech sa aj my poučíme.“
Odrapotala som všetkých deväť strof bez dychu – takéto dišputy ma momentálne veľmi nezaujímali.
„No a pesničky sa neučíte? Zaspievaj nám nejakú, či ju budeme vedieť.“
Mala som vtedy dvanásť rokov, môj hudobný sluch bol ešte neveľmi vycibrený, ale zatiahla som zbojnícku: Červený kantár, biely kôň... Dedko sa ku mne pridal. Naše hlasy v súzvuku zneli ako vŕzganie hrdzavých pántov na stodole s kohútím kikiríkaním, až sme babku Kriváčku rozosmiali.
Čas ubiehal aj pri iných vyzvedaniach sa zo strany dedka, to na školu, to na našich, či sme tej zimy zakáľali prasa a či bolo z neho dostatok masti, či ešte máme čím kŕmiť zajace a sliepky. Z takých tém ma pomaly začínali žrať mrle - mrvila som sa na stolčeku a sledovala som, či babka ešte nekončí s mútením. Ale piest v drevenej zbonke a v babkiných rukách ešte stále vyskakoval a ponáral sa v pravidelnom rytme.
Aby som rozhovor s dedkom zo záujmu o našu rodinu prehodila na inú koľaj, spýtala som sa: „ Dedko, a ako dlho ste boli v tej Amerike?“
„Ak si zvedavá, celých sedem rokov, dievča moje. Keď som odchádzal z domu, moja žena mala sedemnásť rokov a keď som sa vrátil, už jej bolo dvadsaťštyri. Ale verne na mňa čakala. Potom sme museli všetko doháňať – každý rok sa nám narodilo dieťa, až kým ich nebolo päť. Všetky sme ich vychovali a prví dvaja ma nasledovali, taktiež odišli za oceán. Jeden z nich, Miško už aj zomrel bez toho, aby sme sa čo len raz po jeho odchode videli. Dcéra sa vydala do susednej dediny. Syn Jozef má postavený dom na druhom konci dediny a posledný, Filip sa neoženil. Býva tu s nami, aspoň ten nám zostal nápomocný v starobe. Vnukov máme dvanásť, niektorých sme videli iba na fotografii. Veru, taký kostrbatý je život človeka.“
Živo som si predstavovala všetko, čo som pozorne počúvala. Dedko Krivák nebol naozajstný „krivák“, naopak. Bol to človek pravdovravný, znášal sa s každým v dedine, aj keď za pravdu sa vedel vždy postaviť. Veď ho aj zväčša oslovovali prezývkou – Filip Amerikán.
Medzitým babka Kriváčka z vedra do vandlíka naliala studenej vody a rukou zo zbonky vyberala kusy masla, premývala ho a vymývala z neho zbytky cmaru. Vodu vystriedala niekoľkokrát, až nakoniec maslo, v studenej vode stuhnuté, vytvarovala do veľkej gule a položila na hlboký tanier. Ruky si poutierala do konopnej utierky, potom zodvihla jeden zo šiestich bochníkov, okrúhlych a veľkých ako slnko v lete na poludnie. Odkrojila z neho dosť hrubú pätku. Chlieb ešte nebol úplne vychladnutý, preto pomaly, naprieč celým chlebom opatrne ešte raz odkrojila velikánsky a hrubý krajec a nahrubo ho natrela žltučkým, krásne voňajúcim čerstvým maslom. S dobrotou v očiach mi ho podala.
Poďakovala som a vybehla z kuchyne do pitvora. Tam som si sadla na prevrátené koryto a nepohla som sa, kým som ten chlieb celý nezjedla. Až potom som sa začala sama pred sebou hanbiť, že som s ním neutekala domov a nerozdelila sa so súrodencami. Veď takisto ako ja, ani oni vo svojom detskom živote nič lepšie nejedli.
Februárové slnko sa márne namáhalo roztápať na zemi snehovú škrupinu. Čo aj cez poludnie kde-tu vytvorilo kalúžku, do rána z nej bolo zrkadlo alebo kĺzačka. Mráz nie a nie poľaviť a ustúpiť kalendárnemu predjariu.
Poslali ma do Krivákov s opravenými čižmičkami. Cestou som si ich prezerala. Boli zánovné, ale môj otec z nich urobil takmer nové, na kopytách vyformované, „vyglancované boxom“. Takzvané „kalíškové“ podpätky boli podrazené novými podkovičkami, podrážky z ružovkastého krupónu, pribité dvomi radmi drevených „štiftíkov“ boli navoskované a „vypulírované“, skoro som sa v nich videla.
„...chválen pán Ježiš Kristus. Priniesla som opravenú obuv.“
Babka Kriváčka odložila mliečnik z pálenej hliny a utrela si ruky do zástery. Prevzala odo mňa čižmičky a s obdivom povedala:
„Teda, teda. teda – je to ale majster, ten Tvoj otec! A čo sme dlžní?“
„Pätnásť korún“ – povedala som, neistá si, či to nie je veľa, lebo koruna mala vtedy vysokú hodnotu. Ale babka Kriváčka súhlasne prikývla a poslala svojho muža do blízkeho družstevného obchodu kúpiť petrolej, aby mu rozmenili päťdesiatku. Peniaze som zobrala a poďakovala, chytajúc sa kľučky dvier na odchod.
„Počkaj, počkaj, Káčatko. Sadni si. Keď zmútim smotanu, dám Ti od cesty na čerstvý krajec čerstvého masielka.“
Dedko šiel odniesť petrolej do komory, odkiaľ priniesol za slamenicu ako med sladkých sušených hrušiek: „Tu máš, jedz! My už na to nemáme dosť zubov.“ Sadla som si na ponúknutý „štokrlík“ a než som odišla, moje zuby ich zvládli skoro polovicu. Ostatné mi zabalili do novinového papiera a strčili do vrecka kabáta.
Ešte prichádzajúc k ich domu som zacítila vôňu čerstvého chleba, ktorý babka Kriváčka len pred chvíľou vytiahla z pece. Šesť teplo vyžarujúcich pecňov ležalo naukladaných na dlhej, konopnou plachtou prikrytej lavici. Boli do zlatohneda upečené a každý sa ligotal ako slnko na oblohe.
Bol štvrtok, v škole voľný deň, nečakala ma žiadna práca, ani kamarátky. Nuž som teda sedela, žuvala som slovenské figy, ako sme sušeným hruškám hovorievali a rozmýšľala o tom, ako dlho také mútenie masla môže trvať.
Dedko Krivák sa pred rokmi vrátil z Ameriky. Keďže vo februári na dvore nebolo do čoho pichnúť, sadol si k peci, svoju dlhú fajku, ktorej hovoril pipasár, si napchal tabakom a triesočkou pripálil zo šporáka. Pipasár bol pekne zdobený lesklým žltým kovom, nuž som mu ho pochválila.
„Ja, dievča! Ten si už veľa pamätá! Aj sveta videl toľko, čo ja. Ten som si priviezol z Pensylvánie ešte roku .... V ktorom to bolo, Betka?“
„V tom, keď sa nám koncom zimy ako prvý narodil Tónko. Mám to napísané v starej modlitebnej knižke pod hentou hradou. Tam si to nájdi.“
„By sa mi chcelo chodiť po rebrík a liepať sa kvôli tomu po hradách. Pipasár je mi vzácny aj preto, že som vtedy skoro oňho prišiel. Keď sme v Hanburgu vystupovali zo šífa, až v prístavnej krčme som zistil, že ho nemám. Buď mi ho niekto ukradol, alebo som ho zabudol v kajute. Rýchlo som bežal naspäť. Našťastie, ešte som zastihol kapitána. Vrátil sa so mnou do kajuty a môj pipasár si tam visel na háku zvnútra dverí. Tak som sa mu potešil, ako keby mi niekto k zárobku pridal sto dolárov. Skrátka, je z Pensylvánie. Stavím sa, že si sa o tom ešte neučila, na ktorom konci sveta to je. A čo si sa v tej škole naučila naposledy?“
„Básničku Štefánikova matka od Krčméryho.“
„No tak nám ju teda povedz, nech sa aj my poučíme.“
Odrapotala som všetkých deväť strof bez dychu – takéto dišputy ma momentálne veľmi nezaujímali.
„No a pesničky sa neučíte? Zaspievaj nám nejakú, či ju budeme vedieť.“
Mala som vtedy dvanásť rokov, môj hudobný sluch bol ešte neveľmi vycibrený, ale zatiahla som zbojnícku: Červený kantár, biely kôň... Dedko sa ku mne pridal. Naše hlasy v súzvuku zneli ako vŕzganie hrdzavých pántov na stodole s kohútím kikiríkaním, až sme babku Kriváčku rozosmiali.
Čas ubiehal aj pri iných vyzvedaniach sa zo strany dedka, to na školu, to na našich, či sme tej zimy zakáľali prasa a či bolo z neho dostatok masti, či ešte máme čím kŕmiť zajace a sliepky. Z takých tém ma pomaly začínali žrať mrle - mrvila som sa na stolčeku a sledovala som, či babka ešte nekončí s mútením. Ale piest v drevenej zbonke a v babkiných rukách ešte stále vyskakoval a ponáral sa v pravidelnom rytme.
Aby som rozhovor s dedkom zo záujmu o našu rodinu prehodila na inú koľaj, spýtala som sa: „ Dedko, a ako dlho ste boli v tej Amerike?“
„Ak si zvedavá, celých sedem rokov, dievča moje. Keď som odchádzal z domu, moja žena mala sedemnásť rokov a keď som sa vrátil, už jej bolo dvadsaťštyri. Ale verne na mňa čakala. Potom sme museli všetko doháňať – každý rok sa nám narodilo dieťa, až kým ich nebolo päť. Všetky sme ich vychovali a prví dvaja ma nasledovali, taktiež odišli za oceán. Jeden z nich, Miško už aj zomrel bez toho, aby sme sa čo len raz po jeho odchode videli. Dcéra sa vydala do susednej dediny. Syn Jozef má postavený dom na druhom konci dediny a posledný, Filip sa neoženil. Býva tu s nami, aspoň ten nám zostal nápomocný v starobe. Vnukov máme dvanásť, niektorých sme videli iba na fotografii. Veru, taký kostrbatý je život človeka.“
Živo som si predstavovala všetko, čo som pozorne počúvala. Dedko Krivák nebol naozajstný „krivák“, naopak. Bol to človek pravdovravný, znášal sa s každým v dedine, aj keď za pravdu sa vedel vždy postaviť. Veď ho aj zväčša oslovovali prezývkou – Filip Amerikán.
Medzitým babka Kriváčka z vedra do vandlíka naliala studenej vody a rukou zo zbonky vyberala kusy masla, premývala ho a vymývala z neho zbytky cmaru. Vodu vystriedala niekoľkokrát, až nakoniec maslo, v studenej vode stuhnuté, vytvarovala do veľkej gule a položila na hlboký tanier. Ruky si poutierala do konopnej utierky, potom zodvihla jeden zo šiestich bochníkov, okrúhlych a veľkých ako slnko v lete na poludnie. Odkrojila z neho dosť hrubú pätku. Chlieb ešte nebol úplne vychladnutý, preto pomaly, naprieč celým chlebom opatrne ešte raz odkrojila velikánsky a hrubý krajec a nahrubo ho natrela žltučkým, krásne voňajúcim čerstvým maslom. S dobrotou v očiach mi ho podala.
Poďakovala som a vybehla z kuchyne do pitvora. Tam som si sadla na prevrátené koryto a nepohla som sa, kým som ten chlieb celý nezjedla. Až potom som sa začala sama pred sebou hanbiť, že som s ním neutekala domov a nerozdelila sa so súrodencami. Veď takisto ako ja, ani oni vo svojom detskom živote nič lepšie nejedli.
Komentáře
Přehled komentářů
Próza Kataríny Hudecovej je poznačená silnou poetikou. Jej spomienky na detstvo sú očarujúce a sme radi, že ich v jeseni života tak geniálne vie aj napísať!!! Veľa, veľa zdravia, veľa tvorivých síl!
Krásna poetika detstva
(anna, 12. 5. 2008 4:13)