Jdi na obsah Jdi na menu
 


Poviedka - Vianoce v Paraguay

23. 12. 2006

VIANOCE V PARAGUAY

 Strýčko Polka, náš sused, bol veselý a dobrý človek. Nik v dedine by o ňom nemohol povedať, že sa niekedy s niekým pobil či povadil, odoral niekomu brázdu alebo zo závisti urobil ujmu na cti. Za ženu si zobral dievku cezpoľnú, vari až z piatej dediny, ktorá mu nikdy neporodila syna či dcéru. Napriek tomu žili v manželskej zhode a pokore.

 Spoločne obrábali tri kúsky poľa pre vlastnú poživeň a pre dve kravky s teliatkom, aj prasiatko "na primastený strovy", ako strýčko zvykol hovorievať. Mali na vtedajšie pomery celkom primeraný dom s predsieňou, kuchyňou a izbou, komorou na uskladnenie potravín a krmiva. Na konci domu bola maštaľ, kde často našli útočisko rôzni žobráci a pocestní, putujúci z dediny do dediny.

 V letných mesiacoch strýčko popri práci na svojom poli chodil denne pásť kravy na lúku pod horou. Tam sa s ním stretávala najmä mládež, kam chodievala za tým istým účelom. Mladí sa okolo neho mali práve pre jeho veselú povahu a radosť z rozprávania rôznych prežitých alebo prečítaných príhod. Strýčko si požičiaval knihy a za zimných večerov rád čítal. Z toho vyplývalo, že nad priemernými dedinskými ľuďmi svojimi vedomosťami tak trochu vynikal.

 Ale, ako sa vraví v prísloví, niet domu bez dymu. Aj tu bolo niečo, čo z času na čas chcelo silou-mocou zachmúriť čisté nebo nad ich domom aj dvorom.

 V tom čase tridsiatych rokov veľa ľudí zo Slovenska bolo nútených opúšťať svoj rodný kraj a vyberať sa za chlebom do šíreho sveta. Potom chodili do dediny listy, ako sa kto kde má, niektorí sa aj vrátili s úsporami a prikúpili poľa, postavili lepší a krajší dom, a tak príklady zvádzali ďalších a ďalších.

 Aj strýčkovi Polkovi sa zrazu znevidelo, že to, čo doma dorobia, aj skonzumujú, nikdy sa im nič nepodarí ušetriť na staré kolená a nepredvídané udalosti. S pribúdaním rokov navyše začal pociťovať krivdu, že nemajú potomka. Aj rozmýšľal osvojiť si dieťa zo sirotinca, ale najprv by bolo načim niečo nagazdovať.

 Po dedinách chodili rôzni agenti, ktorí lákali ľudí na výhodné práce do zámoria. Tak prišiel jeden aj k strýčkovi a najveselšími farbami mu vymaľoval možnosť rýchleho a dobrého zárobku na plantážach až kdesi v Paraguay. Agentovi sa aj podarilo nasadiť mu do hlavy červíka, takže tento podchvíľou aj tetku Anču presviedčal, aby dali dom a role do árendy a skúsili sveta, tak ako iní. Ale kdeže, tetka okrem rodnej obce a dediny, do ktorej sa vydala, nikdy nikde nebola. To nie ako strýčko, čo si svoje užil cez prvú svetovú na Piave a len-len že vyviazol s hlavou na krku. Nechcela o tom ani počuť, nebola s ňou reč. Táto pracovitá, ale málovravná žienka ani cestou z kostola sa s nikým nezastavila, nemala si čo s kým povedať, jej svet bol ich dom a dvor.

 Čo ako bol strýčko človek poriadny, dva-trikrát do roka sa mu prihodilo, že napríklad cestou z jarmoku zašiel iba nevdojak do krčmy, odkiaľ už málokedy vedel, ako sa dostal domov.

 Tetka, aby jej bolo veselšie, zobrala si k sebe zo svojho rodiska vlastnú, ovdovenú a tiež bezdetnú sestru, ktorá u nich pomáhala okolo domu, roličiek a hydiny. A strýčko, keď si vypil a vrátil sa z krčmy, vyhnal na ulicu obidve, pričom im vykričal, že porozhadzovali všetky peniaze, ktoré boli usporené na "šífkartu" do Paraguay.

  Tetka Anča, aj keď nebola tvorom spoločenským, veľmi sa vedela smiať z každej, aj menej veselej veci. Najviac jej bývalo smiešne, ako sa strýčko vedel zrichtovať, smiala sa jeho kreáciám a rečiam z opice, až sa chytala za brucho.

  Stalo sa to práve vo vianočnom čase, keď sa pritrafil kupec na pekné, dobre odchované teliatko. Pľasol si so strýčkom do dlaní, teliatko naložili a uviazali na voz a – samozrejme, bolo treba vypiť oldomáš, dať niečo zarobiť aj miestnemu krčmárovi. Tetka veru dlho vykúkala z okna, ale strýčka nikde. Aj knôt vyčistila, cylinder vyleštila a zapálila petrolejku, aj hríbovice navarila a opekancov s makom nachystala, len strýčka nebolo. Spolu so sestrou raz jedna, raz druhá vybehli na ulicu, či sa niekde neozýva z takých príležitostí známa strýčkova pesnička: „Zakukala kukulenka na čerešny...“ Ale veru dlho nič, ani strýčka, ani „kukulenky“. Iba koledníci, ktorí už popod oknami spievali a brechajúce psy sa ozývali v tom tichom svätvečere bez snehu, v hustej hmle. Pre každý prípad predvídanej pohromy sa veru i pomodlili, zjedli hríbovicu a keď sa chceli pustiť do opekancov, zrazu začuli vrznúť bránku. Ani sa im nechcelo veriť, že takto potichu by mohol strýčko prichádzať z krčmy. Vzápätí čosi zašramotilo na podstení. Tetka najprv vypustila z dvier psa Mura a potom vystrčila hlavu - a uvidela obraz biedy: strýčko - dováľaný, zablatený vo dverách ledva stál na nohách.

 "A ty, strašillo do maku, čo vykúkaš?! Už si mala byt spakuvaná o chvílu ideme," vrútil sa do kuchyne a vidiac švagrinú, rozkročil sa, ako sa na gazdu patrí, ale neudržal stabilitu a zvalil sa na zem ako vrece zemiakov. Zo zeme na švagrinú spustil spŕšku výčitiek: 

"Tak ty ma budeš ešte aj sácat na zem za to, že ty dávam strechu nad hlavú a že ma tu celý rok vyjídaš?! Prac sa tam, odkál si prišla! Já vám obidvom ukážem , vy jalovice, čo ani len tela na svet neprivedú!"

 Pohľad na strýčka a bľabotavé vyhrážky tetku a jej sestru náramne rozosmiali, čo strýčka ešte viac rozzúrilo. Schytil na podstení brezovú metlu s dlhou rúčkou a vyhnal obe ženy z domu, ale i z dvora. Tie už takéto strýčkove exhibície poznali, a tak sa iba spoza plota pozerali na to divadlo a smiali sa, až im od smiechu po tvári slzy tiekli.

 "No čo sa smejete a beháte okolo plota? Len behajte, možno sa volakerá aj nabeháte. Tela som predal, aspom bude druhé."

 Potom sa prihováral už len psovi: "Vidýš, Muro! Tela som predau, penáze mám, už móžeme it do Paraguja." Takto nazýval krajinu svojich snov, tak sa mu to exotické slovo ľahšie vyslovovalo. Potom si rozkročmo sadol na metlu a začal na nej rajtovať po dvore, pošibával ju prútikom, zakopával o kamene, balancoval a pritom volal: "Héha, héha, Paraguja, Paraguja, budeme prestupuvat na šíf. Muro, ty hybaj prvý!" - a len-len, že nespadol do hnojnice, ktorá za chlievmi vytvárala malé smradľavé jazierko.

 Keď sa už takto dostatočne narajtoval, zašiel do maštale, kde sa ospravedlnil kravám za to, že im zobral teliatko. Chvíľu ešte nadával, hundral si pod nos, až zostalo ticho. To bol signál pre obe tetky, že sa už pokojne môžu vrátiť domov, aby sa zohriali a preobliekli, lebo práve prvý raz zvonili na utiereň.

  Keď sa strýčko Polka vyspal z opice, prebudil sa v kravskom ;válove, krotký ako Jezuliatko v jasličkách. Zviechal sa, zhruba oprášil zo seba zvyšky sečky, pohľadal v maštali svoj umastený klobúk a došuchtal sa do kuchyne, akoby sa nechumelilo.

 Tetka Anča si splnila svoju povinnosť: nakrájala na tanier slaniny, cibule a dobrého domáceho chleba, naliala do pollitrového hrnčeka čiernej "žitnej kávy Oveky", a život prehodil výhybku do svojich starých, vychodených koľají.

 Ale tie koľaje strýčka Polku nikdy nezaviedli do Paraguay, ktorý ho mátal vtedy, keď výnimka potvrdila pravidlo a nepočítané mierky pálenky mu prepláchli dlhším pôstom vyschnuté hrdlo.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

chlieb náš každodeni

(miriama, 9. 11. 2011 18:09)

chlieb nás každodený da

a ja

(nelka, 19. 2. 2011 22:32)

ahoj volam sa nelka a do skoli potrebujem basen a prozu velmi vam dakujem pomohli ste mi ...... dakujem

Re: super

(anna, 12. 5. 2008 4:01)

Dnešnému čitateľovi sa zdá každý text dlhý. Nemá, pobláznený dobou, "sitzfleich". Nevie sa zahĺbiť, sústrediť, nevie si pestovať trpezlivosť. Na to je dobrá joga.

super

(pokahontas62, 2. 12. 2007 13:23)

hrozne dlhe al e pekne