Výber z knihy POZBIERANÉ PRI CESTÁCH
ODUMRETÁ ČEREŠŇA
Ružovkasté drevo blčalo v kozube -
čerešničky z neho mala som v obľube,
kedysi jediné maškrtky, sladkôstky,
zobali sme do nich s vtákmi až na kôstky -
rok čo rok na ne som chodila do poľa.
Teraz vyhrabúvam spomienky z popola -
rátam letokruhy mojej rovesníčky.
Pod ňou snívala som bezstarostné sníčky -
len ona ich všetky dôverne poznala,
veď sme sa v chotári stretali odmala.
V zime tuho spala v belostnej postieľke,
jar ju prebúdzala v ľahučkej košieľke,
v lete dozrievala v zelenom kabáte
s červeným gombíkom na každej záplate.
Až raz, keď sa vrátil jesenný čas hmlistý,
začala posielať na rozlúčku listy.
Vraj sa znepáčila bohyni Morene –
kruto jej červami podryla korene,
aby nezakvitla na jar bielym kvetom,
aby sa neušlo čerešničiek deťom.
Vyťali sekerou čerešničku v poli -
a mňa po nej stále rana v srdci bolí.
Spálili ju v ohni na oltári zimy.
Zo spomienok na ňu plynú tieto rýmy.
BEZDRÔTOVÍ DROTÁRI
Ako tá báseň začína sa?
„Keď išiel tatko do sveta...“
Poletíš slepo za vidinou,
ak zvedavosť raz pošle ťa
nachádzať, a či nenachádzať
svoj Klondike niekde za morom?
Ach, poklad srdca! Hrudou v hrudi
máš sa stať, chladným mramorom?
Neobzeráš sa. Čo tam po tom
medzi Tatrou a Dunajom!
Pieseň, čo matka učila ťa,
prehlušíš svetským hurhajom,
zabudneš niekde na letiskách
tie rekvizity: vlasť i mať,
nitky čo s nimi spájali ťa,
spretrhá ošiaľ: vlastniť, mať.
Tak rodoľubé : „Hojže, Bože...“
v ozvenách cudzích zaniká -
a orol, ktorý voľne lietal,
nájde sa v koži králika.
Slováci sú dnes v šírom svete
bezdrôtovými drotármi -
tak sa im časy zauzlené
priplietli znovu do karmy.
Keď je im za domovom clivo,
mariáš hrajú s dolármi.
BIELE PREDSTAVENIE
Odišla z jesennej palety
balerína briezka –
na bielom javisku baletí,
celý les jej tlieska;
v úlohe labute Odetty
tancujúcej bosky
sype jej do vlasov konfety,
posiela jej bozky
ešte aj obloha snežiaca;
k úplnému lesku
rozžala reflektor mesiaca,
ožiarila briezku.
Vetrisko, trilkujúc na flaute
roztancoval stráne.
Koníky, na chvíľu zastavte
pomyselné sane –
úžasné je, že som prítomná
na tom predstavení.
V ľahučkom závoji záveja
na môj verš sa mení.
ČAS BÁSNE
Ešte píšete? (kadekto sa opýta) –
či ste už brko odhodili do žita?
Pamäť pre krásno vari vám už neslúži?
Je vám po vôli blúdiť sadom bez ruží?
A či vám gríflik pravnúčatko zlámalo? –
a či, driemajúc, času je tak pramálo?
Také otázky nedávajte básnikom! –
neodpovedia poetickým jazykom.
Jednoduchá reč v zásobe má debny slov –
možno vytlačiť na tucty kníh nezmyslov...
Lež to nie sú už vulkány a gejzíry! -
ani hviezdny prach bez vetra sa nezvíri,
trilkom slávičím sova v húští nenôti.
V čase básnenia svetielkujú klenoty!
V čase básnenia duša lieta v oblakoch!
V čase básnenia zákon tvorby pozná Boh.
Básnik netuší, kedy vyprší mu čas.
V súdku vínovom na vodu sa zmení kvas.
Možno za rohom, z tajomného zákutia
na posledný rým číha pieseň labutia.