Jdi na obsah Jdi na menu
 


 ZIMNÁ TÉMA

 

   Do rána mrazom ohnedla

   posledná chryzantéma.

 Jak Snehulienka, príroda

   leží tu tichá, nemá.

   V záhradke chudák trpaslík

    teplého bydla nemá.

   Komu skôr bežať na pomoc –

   aj sýkorka sa zle má.

  Kým do závejov z páperia

   víchrica vytiahne ma,

   ponúka sa mi na papier

   belostná zimná téma.

 

JARNÉMU RÁNU

 

   Oslov ma, jarné ráno,

   lastovičím zvučným slovom,

   čistým jak jasné farby

   na obraze Van Goghovom.

   Z priezračných kvapiek dúhy

   daj sa mojim očiam napiť –

   pre každý východ slnka

   nočnou tmou ich nechám trápiť,

   aby som smela vidieť

nový triumf tvojho zrodu

a denne v ústrety ísť

tvojmu ohnivému bodu.

V zrkadle mojej duše

   spektrum svojich lúčov odraz –

   namaľuj zlatým štetcom

   veľkolepý živý obraz.

   Vítam ťa, jarné ráno –

   v šťastnej chvíli som ťa stretla.

   Aké sú samozrejmé

   tiene z vôle tvojho svetla!

 

 

 

 

 

 LETNÉ ÚLETY

 

Čo by som chcela? –

neveľa:

aby už bola

nedeľa

a kúsok miesta

v prírode.

Uvelebiť sa

pri vode,

hovieť si

v mäkučkom lone

rumančekovej vône,

a tak poležiačky

oddať sa letu,

s rozkošou vnímať,

ako mi pletú

ihlice lúčov

 hnedú pleť –

a kvetné slová

vence viet.

 

ZA LETOM

 

V ohni prvých mrazov

zasa horí tráva,

záhrady a lesy

kvitnú doryšava,

pod nohami lístie

zachrípnuto šuští,

belasé jesienky

odkvitajú v pľušti –

už aj oblaky sa

rozplakali pre to,

na cintorín hrdze

vyhodené leto.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

V SIENI JESENE

 

Opŕchli strapaté astry

do posledného lupienka,

padá, padá zlatolístok –

vstupenka

do siene jesene.

Polia

ako prázdne dlane

bolia,

letia šarkany mrakov

na motúzkoch dažďa.

Ešte sa ti lastovička zazdá,

ešte ťa vôňa oráčin omámi,

no nebo je sivé,

aj keď sa dívaš

modrými očami.

Pinka v hniezde srdca

umĺka,

iba v hviezdnom jadre

jablka

už tušíš novú jar.

 

 

 STROMY II.

 

Kde je vaša

 októbrová pýcha?

Šarkan vietor

 postŕhal ju z vás,

pod nechty vám

zašiel prvý mráz,

len koreňmi

 život vo vás dýcha.

Kde tú krásu

 poskrývanú máte?

Odpoviete

tichom, s pokorou:

„V depozite

 miazgy, pod kôrou.

Uvidíš nás

na jar v kvetnom šate.“

 

NEBOBELÁSKY

 

Tajnosnubne klíči

    kvet nebobelásky –

neopätovanej

   platonickej lásky.

   Jeho živnou pôdou

   je bujná predstava.

   Okom odhalený

   chradne, rásť prestáva,

   na prudkom výslní

   do seba schúli sa –

 čo nesmie na scénu,

   zacloní kulisa.

 Pod kameňom srdca

 v chránenom území

   ešte aj za hrobom

   rozváňať bude mi...

   Vpletám vás do venca,

   platonické lásky,

zásadou zakliate

na nebobelásky.

 

 

 

 

 SVÄTOJÁNSKA NOC

 Eunuch mesiac

   svoj hviezdny hárem

   nadarmo stráži –

   po zemskej tiaži,

   pod rúškom noci

   svoj vlastný oheň

 preskočia hviezdy

   skôr, než sa zbrieždi,

   a premenené

   na svätojánky

  dotknú sa zeme:

   pre vzácne semä,

   v bláznivom tanci,

   čarovným dychom

   opelia klásky

   bylinky lásky.  

 

 

 

CUDZO VO SVOJOM

   Každý deň bol príbeh,

   čo mával svojich svedkov.

Noc ho prikrývala

   hviezdnou plachietkou riedkou,

   budili ho rána

   k plneniu povinností,

   v tvŕdzi nesúc nádej

   jak ražné zrnko v ôstí,

   s úctou dorábaný

   chlieb na políčku úzkom.

   Ak bol – sviatosťou bol

   na stole pod obrúskom.

   Kolo, kolo mlynské

   krútili v domoch deti

   v časoch uplynulých.

   Za letom leto letí...

 Dnes aj božie mlyny

   prestali stačiť s dychom,

   pravda zneistela 

   v hlbokom slove tichom.

   Aj ľudová pieseň

   už ledva zašvitorí

   ako vtáča v hniezde

   pod strechou, ktorá horí.

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář